Niekedy mi k šťastiu stačí málo

            Dnes som v električke videla dvoch punkáčov alebo niečo také (neviem presne určiť s akou subkultúrou sympatizovali) – chlapca a dievča. Obaja boli oblečení celí v čiernom, tvár mali plnú piercingov a polku hlavy vyholenú. Dievča bolo tučné – nemyslím tým, že by sa nezmestilo do konfekčnej veľkosti č. 36, bolo naozaj tučné – taká čierna guľka. Chlapec bol chudý. Chlapec pohladkal dievča po tvári. Uvedomila som si, že im závidím. Ja nemám nikoho, kto by ma TAK pohladkal po tvári v električke. A chcela by som, chcela by som niekoho ľúbiť a byť niekým ľúbená, najlepšie by bolo, ak by to bola tá istá osoba.

            Potom som vystúpila z električky a išla som na fakultu. Kúsok predo mnou kráčalo malé dievčatko v ružových nohaviciach s modrým pruhom a hnedej vzorovanej mikine, ktoré niečo držalo v ruke. Najprv som si myslela, že je to nejaký malý psík, ale potom ma napadlo, že také malé dievčatko, ktoré navyše kráča úplne samo po Bratislave, predsa nemôže niesť zodpovednosť ešte aj za iného živého tvora a že si určite nesie bábiku. Pri prechode dievčatko zastalo a tak som sa ocitla hneď vedľa neho. V rukách držalo morčiatko.

            Na fakulte som bola krátko. Potrebovala som si len na študijnom vyzdvihnúť potvrdenie o návšteve školy. Pršalo a tak som sa nemohla prechádzať, hoci som na to mala chuť – mala som svoju „rozcítenú náladu“. Išla som hneď na internát. V 31-tke sedelo dievča – pozeralo zasnene z okna a len tak sa usmievalo. Aj ja sa často usmievam, keď cestujem sama v MHD – spomínam na pekné okamihy, ktoré som zažila a akosi samovoľne sa uškŕňam. A občas sa dokonca nahlas rozrehocem vo výťahu, keď si spomeniem na niečo smiešne - okolo mňa samí cudzí ľudia a ja sa hlasno smejem. Potom si uvedomím, ako málo mi niekedy ku šťastiu stačí.