Tam

Moje oči. Moje oči hľadeli niekam do neznáma.
Hľadeli na teba... Nie! Hľadeli do teba. A predsa si tam nebola. Nie si tu. Som tu sám." "Chyť sa ma!" ozval sa tvoj hlas. Ja som ťa však nikde nevidel, všade naokolo bola tma. V tom tmu preťalo prudké svetlo, ktoré ma zrazilo na kolená. Cítil som v ústach pachuť horúcej krvi. Postavil som sa, avšak hneď na to som znova padol na kolená. Moje oči sa tvárili, že plačú, ale nebolo tomu tak.
"Nie si tu. Som tu sám." "Chyť sa ma! ozval sa tvoj hlas a jeho ozvena mi lúpala mozgovú kôru na márne kúsky."
Zrazu som ho zbadal. Zrkadlo. Stálo tam. Veľké, s dreveným rámom, nádherne vyleštené, vyzeralo ako nové a predsa z neho bolo cítit starodávna majestátnosť. Jedno z tých zrkadiel, do ktorých sa hanbíte pozrieť. Ja som však nemal čo stratiť a ani čo získať. Podišiel som bližšie, tak aby som videl svoj obraz. To čo som tam videl, by mi za iných okolností vyrazilo dych, teraz som však iba tupo hľadel do prázdna svojich vlastných očí, cez ktoré bezohľadne stekala moja vlastná krv.
Neviem či to bol zlomok sekundy, minúta, hodina, alebo dokonca deň, ale zrazu môj obraz, ktorý bol predtým, ako som si až teraz uvedomil prazdnejší a bledší, začal naberat sýtejšie odtiene, aj krv sa začala farbiť do šarlátova. Zrazu sa vynorila zo zrkadla ruka. Bola to tvoja ruka. Tu ruku by som spoznal aj poslepiačky. "Chyť sa ma!" ozval sa tvoj hlas. Ja som ti poslušne podal svoju ruku...
* * * *
"Je mi to veľmi ľúto, ale viac sme spraviť nemohli, žena umrela ešte na mieste havárie, muž po niekoľkých hodinách v kóme tiež podľahol, chvíľu sa nám už zdalo, že ho máme, ale..."

---