Porota

Zobudilo ma klopanie na okno.
Pršalo. Kvapky kĺzali po studenom skle
a ja som túžila vybehnúť von,
aby voda zmyla zo mňa všetok hriech.

Chladné kvapky striebra by najprv pokropili moje horúce telo,
potom by mi splietli vlasy,
a napokon by už len stekali po tvári, krku, ramenách.

Túžila som vybehnúť a kričať,
prosiť o odpustenie,
kľaknúť pred publikum a prosiť,
ale toho pre mňa niet, niet odpustenia.

Túžim na hranici stáť,
a keď plameň pohladí moje nohy,
budem prosiť o milosť,
no tej pre mňa niet.

Ani plamene, ktoré spália moje ľadové telo,
ani dážď, ktorý umyje moju rozpálenú tvár,
neoslobodí moju dušu,
dušu, ktorá bude žiť naveky
žiť život s hriechom.

Stojím pred porotou,
v tmavej miestnosti.
niet sa čoho báť,
veď poznám všetkých tam.

Obhajca, žalobca, sudca aj celá porota má moju tvár
Stojím zronená sama pred sebou.
Ľutujem! Obhajca vyťahuje výhovorky,
ale sudca zamieta. Vinná!

Odsúdená na večnosť so svojím svedomím!!

---