Šepot (ja a moja matka)

Odporúčam čítať pošepky.(nie mlčky, ani nahlas)

Stojím v kúpeľni, umývam si ruky a šepkám si. Alebo komusi imaginárnemu.Stíchnem. Počujem šepot. To je moja matka v kuchyni. "Božínku!" vzdychne si a šepká ďalej. Aj ja pokračujem v šepkaní. Tmolím sa po byte a šepkám. Aj moja matka. Ale ona občas veselo alebo smutne alebo unavene povie"Božínku!". A mňa to štve. Neznášam, keď to vraví. Aj keď spieva. Samé hrozné veci tým svojím ťahavým hlasom. Nahnevane šeokám a rýchlo idem do izby. Sadnem si na posteľ a som ticho. Z vedľajšej izby počujem matku, ako si čosi šepká. Zúrim a vyťahujem papier a ceruzku. Ale nič ma nenapadá, len to, že moja matka šepká. Vzdám to a hodím papier aj s ceruzkou na kreslo. Snažím sa začítať do knihy. Darí sa mi, ale po chvíli ma aj to prestane baviť. Som hladná. "Mami? Je niečo na večeru?" "Nie." Beriem z police Lorcu, čítam si a šepkám: "Tengo mucho miedo de las hojas muertas, miedo de los prados llenos de rocío. Yo voy a dormirme; si no me despiertas, dejaré a tu lado mi corazón frío..." Prechádza ma hnev. Idem do kuchyne a šepkám. Idem cez obývačku a moja matka šepká na gauči. Zachytávam len útržky: "...you can...I´m sorry...yes, we are in Friends caffe...ách, božínku!...good afternoon...". Stojím vo dverách ako idiot, tak sa pohnem ďalej. V kuchyni zisťujem, že na večeru naozaj nič nie je. Vezmem si slnečnicové jadierka a vraciam sa späť do izby. Matka stále šepká, ale už tomu nevenujem pozornosť.Sedím na posteli, lúskam slnečnicové jadierka a pískam si. Matka kričí, aby aby som prestala. Neznáša, keď si pískam. Dopískam poledné tóny Medvídka a šepkám: "We should pray, my best friend...Is that you?...You´ve never cared of how I feel...How can you live without fear???" Slzy sa mi kotúľajú po lícach a šepkám stále rýchlejšie, až vydám zo seba vzlyk. Zľaknem sa a mlčím. Počula to? Nastavujem uši...Šepká. Vydýchnem si. Nie je mi nič, čo by som jej chcela vešať na nos. Beriem z kresla papier a ceruzku a píšem...a píšem...a píšem...a šepkám... Dopísala som. Čítam a šepkám. Šepkám, čo som napísala. Postup opakujem asi štyri krát. Potom papier niekoľkokrát preložím a hodím na kreslo. Už je tam dosť vecí: Lorca, mobilný telefón, knihy z knižnice, nejaké oblečenie, obrázok , ktorý som nakreslila asi pred mesiacom, lieky, lístok od vlaku z 09.12.2005 a najnovšie aj malý štvorček poskladaného papiera. Šepkám Patovi, čo by som chcela...a on mne že to nie je nemožné...zhovárame sa sa pošepky, aby nás moja matka nepočula...on mi rozumie najlepšie zo všetkých...filozofujeme...o živote a podobne...stále šepkáme. Naozaj by sa nehodilo, aby nás niekto počul, ani aby moja matka vedela, že je (tu) Pat. Zvoní zvonček. Pýtam sa Pata, kto to asi tak môže byť...Ani on netuší. Matka voje do mojej izby a s napätou tvárou zašepká: "Je tu tvoj otec." Zašepkám: "Nie! Prečo?" Pat (šepká): "Zabi ho!" Matka (šepká): "Nech vypadne!" A otec stojí na chodbe a čaká..a možno si tiež šepká...

---