preteky myslienok

Život sa roztrieštil na milióny črepín krehkých snov, No nie vždy ich pozliepame do celku. Zababreme sa od lepidla a nič... Ústa by nemali hovoriť , keď nevedia utešiť. Ruky by nemali pracovať , keď nevedia pohladiť. Slnečné svetlo nabrúsi ostrie žiletiek a Mi sa prebudíme do nového dňa. Vytešený cirkusanti s principálom v oblakoch a hlavou v smútku , putujú do ďalšieho mesta. Nikto sa ich nepýta prečo vymenili obyčajný Život , za stroj na výrobu úsmevu. Putujeme z miesta na miesto , nevedno kam. Ani len nevieme ako ďaleko je ciel. Sme stratený v prázdnote slov a skutkov , Na ceste bez obmedzenej rýchlosti. Už len pozbierať stopy v prachu , ktoré Sme stratili a môžeme sa vrátiť tam, odkiaľ sme prišli. Otvoria sa brány a trubači ohlásia jar. Stojím sám na kopci bez veže. Stojím tu ako socha z bieleho mramoru. Čakám tu len na skalu , ktorou rozbijete moje telo. Čas kráča ruka v ruke s mladosťou , V diaľke , až sa nám úplne stretia z očí. Vykrešeme epitaf na svoje unavené srdce Vysmiaty herci z pódia snov , Už nikdy nedohrajú svoju poslednú drámu. Vyčaria mi na tvári posledný úsmev a Pri otázke – Č je to láska ? Ostanú stáť so zvesenou hlavou... Michail Mipo Václavik

---