Nasledujúca zastávka

V ďalekej tme som pomaly zbadala svetlo. Malinké svetlo, ktoré sa s každou pribúdajúcou sekundou zväčšovalo. Z malej, takmer nevýraznej bodky, sa pomaly stávala silná oslepujúca žiara, ktorá trhala pavučinové vlákna tmy. Zrazu som už v tme nebola sama. K svetlu sa schádzali ľudia. Starí, mladí, matky s deťmi, dokonca aj staršie paničky s košíkom v jednej ruke a so svojím štvornohým miláčikom v druhej. Tichú prázdnotu vystriedal čulý ruch stanice. Prichádzal vlak. Po troche trpezlivého čakania sa predo mnou už vynímala jeho veľká tmavá silueta. Prudký piskľavý zvuk vo mne zarezonoval silnou dávkou. So škrípajúcimi brzdami a s veľkým sebazaprením vlak zastal. Ľudia neotáľajúc, s istým krokom sa hrnuli do vnútra. Iní rýchlo a bezohľadne sa náhlili dopredu, agresívne vytláčajúc nabok slabších, no našťastie cestovali so mnou aj rozvážni, nápomocní, ľudskí. Takí, ktorí práve naopak, slabým a starým sa neboja podať ruku. Veď načo sa náhliť? A kam? „Asi by som sa už mala tiež pobrať,“ pomyslela som si, keď som opäť začala pociťovať odchádzajúci ruch. Vzala som si na chrbát batoh a po pár strmých schodoch vkročila do vlaku. Sadla som si na najbližšie voľné miesto k oknu. Sedela som sama, bez prísediaceho. Pohľad cez prachom zašpinené sklo vlaku na stanicu vyznel celkom ináč. Vyzerala tak tajomne, malo, ale pritom útulne. No ak práve sedíte na staničnej lavičke, pôsobí už celkom inak. Chladne, neústupčivo, nebezpečne. Vyznieva totiž presne tak isto, ako toto kupé. Z vonku útulne, z vnútra chladne. Začala som pochybovať či nastúpiť bolo správne rozhodnutie. Neistota. Tak častý pocit v mojom živote. Vystúpiť som už ale nemohla. Vlak sa pohol a pomaly naberal rýchlosť. A tak som sa už len oprela o sedadlo a pozorovala okolité dianie. Inokedy mi čas pretečie pomedzi prsty ani neviem ako. Ale teraz sa neznesiteľne vliekol. V kupé som zhliadla nespočetné množstvo osobností. Despotické malé deti hádzajúce sa pre každú maličkosť na zem, ustráchané matky hladiac po tvári svoje ratolesti, ženy staršieho veku klebetiace o svojej nemorálnej (a samozrejme neprítomnej) kamarátke, či spomínajúc na tie časy malebné. Zbadala som aj malé blonďavé dievčatko hrajúce sa s modrou loptou. Fascinovala ma svojou hravosťou, bezprostrednosťou. Zrazu sa ku mne otočila a pozrela na mňa svojimi veľkými okálmi a vyčarila úsmev. Taký hravý a .... bezstarostný. Úsmev nezaťažený zbytočným premýšľaním, či každodennými problémami. Ja som sa tiež usmiala, no či tak ako ona... Z úvah ma vytrhli ku mne blížiace sa kroky. „Pekný večer prajem. Cestovný lístok poprosím,“ ozval sa hlas. Bol to revízor. S mierne trasúcimi rukami som mu podala malý pokrčený kúsok papiera. Pozorne si ho skontroloval, pričom jeho pohľad preskakoval raz na mňa, raz na lístok. „Takže lístok do Neznáma,“ povedal napokon, „no tak to bude dlhá cesta. Neznáma je totiž konečná zastávka. Pričom v tejto lokalite bol hlásený štrajk železničiarov. Odporúčam vám prestúpiť na stanici Objavenie a tam si počkať na iný ako vlakový spoj.“ Zaskočená nečakanou informáciou som hodila prekvapený pohľad. Všimol si ho a tak mi s Úsmevom podal malú brožúrku so slovami, „zíde sa vám na cestách,“ a odišiel k ďalším cestujúcim. Začala som v nej listovať. Bol tam kompletný zoznam všetkých miest, staníc, zastávok. Či už autobusových, alebo vlakových. Rôzne mapy, kresby a značky. Rýchlo som si našla moju pôvodnú trasu. Podľa mapy, najbližšia zastávka mala byť pod názvom ÚTEK, za ňou SMÚTOK, nasleduje POCHOPENIE, ZABUDNUTIE, OBJAVENIE až moja cieľová stanica NEZNAMA. Revízor mal asi pravdu. Vystúpim ešte pred pôvodným cieľom. Odtiaľ si už spoj zoženiem. Stromy a domy sa míňali pri pohľade z okna rad radom. A spolu s ním aj pocit viny z nástupu do vlaku, smútku z odchodu a vystriedalo ich pochopenie pre toto rozhodnutie. Brzdy začali opäť škrípať. Vlak znižoval rýchlosť, až úplne zastavil. Z okna som zbadala názov STANICA OBJAVENIE. Ľudia opäť vystupovali a nastupovali. A ja tiež. Po krátkej chvíli som už stála na mäkkej zelenej tráve, obklopená veselými šťastnými ľuďmi, dýchajúci čistý nepoškvrnený vzduch. „Ahoj,“ podišlo ku mne to usmievajúce dievčatko a podávalo mi jablko. Pekné zdravé jablko. „Ďakujem,“ povedala som neistým hlasom. Keby mi to dievča podávalo jablko na tamtej stanici, pripadalo by mi to zvláštne, až nepochopiteľné. Ale tu... Tu stojác na mäkkej čerstvej tráve, obklopená sviežosťou, žičlivými ľuďmi a úprimnou atmosférou., pripadalo mi to úplne prirodzené. „To aby si mala ešte krajší deň,“ hneď ako to dopovedala, utekala naspäť k svojej lopte. „Je tu tak... inak,“ pomyslela som si, „ale prečo? Veď lavičky, obchody, chodníky sú také isté ako na pôvodnej stanici. Čím to je, že tu sa cítim rozdielne? Vzduchom? Počasím?“ Usmiala som sa nad týmito úvahami. No hneď sa mi aj úsmev z tváre vytratil. Pretože som našla odpoveď. Prístupom. K životu, k ľuďom, k sebe samému. Tu sa totiž nik nenáhli, neobehuje. Všetci sú tu priateľskí a empatickí. A ja, človek z iného sveta, to začínam chápať. Teraz sa v tomto meste možno cítim ako turista, ale snáď sa to v najbližšej dobe zmení. A pochopila som ešte niečo. Nie nadarmo sa toto zvláštne miesto vola OBJAVENIE. Človek tu len vkročí a hneď ho aj očarí svojou energiou. Pomáha mi vidieť neviditeľné, snívať nepredstaviteľné. S ruksaka som vybrala brožúrku od revízora. Opäť som sa pozrela na pôvodný cieľ mojej cesty – NEZNAMA. Jemný úsmev zasadol na moju tvár a ja s pokojným pocitom som knižočku zatvorila a nechala ju položenú na lavičke. Pre niekoho iného. Už ju totiž nepotrebujem. Na vlak späť si už nesadnem a pokračovať v ceste taktiež odmietam. Svoje miesto, svoje korene som si už totiž našla. Potom som sa otočila k môjmu vlaku a na nastupujúcich ľudí. Boli to ľudia s výrazom očakávania i strachu. Strachu, či aj oni vystúpia na tej správnej zastávke...

---