Nadpis nechám na vás

Vonku nevládne teplo. Zima sa ma snaží obliecť do svojho chladného plášťa. A ja sa podvoľujem. Nevadí mi to. Už som si na ňu zvykla. Dnes som doma ostať nemohla. Alebo presnejšie – nechcela. Chcela som len jediné. Byť sama. Veľa ľudí si možno myslí, že dôvod tohto úteku pred ľuďmi je usporiadanie myšlienok, popremýšľať o okolitom dianí... Možno aj to by bol dôvod. Ale nie v tejto chvíli. Práve naopak. Nechcela som rozmýšľať, ba ani snívať. Chcela som ... nič. Áno. Nič. Veď aj trošku ničoho nám dokáže život inak rozjasniť. Hoc iným sofistikovaným spôsobom. Veď sa len zamyslime (áno, presne to, čo som pôvodne vôbec nemala v pláne), koľkokrát ste chceli od života – nič? Asi to nebolo veľakrát. A čo je vlastne nič? Prázdno? Diera? Snáď. Ale nepatrí sem i taká pomerne žiadaná nezávislosť a s ňou spojená voľnosť? Žiaden obmedzujúci pocit zviazanosti či dlhu voči niekomu. Ako sa to dá získať? Riešenie je jednoduché. Nežiadať nič. Od nikoho, ničoho. Spoliehať sa na seba, veriť v seba, myslieť na seba. Nežilo by sa potom ľahšie? Istý čas som myslela aj áno. No čas mi postupne priniesol odpoveď na túto otázku. Hoc som ho o to nežiadala. Celkom nezištne. Nie. Nežilo by sa jednoduchšie. Každý sme iný. To áno. No aj ten najuzavretejší človek vo vesmíre potrebuje občas niekoho, kto mu podá ruku a zavedie ho na spoločnú cestu existencie. Aj keď si to neprizná, nevadí. Poznanie vyšlo najavo. Tak ako nežiadať nič, aj žiť vo vlastnom svete treba s mierou. Fantázia, idealizovaný svet je dobrý sluha, ale zlý pán. Môže nás v období sklamania rýchlo postaviť na nohy, no aj takou istou rýchlosťou zraziť na zem. Čože ste to len čítali? Úvahu, obyčajný text či vety so skrytou pointou? To ponechám na vás. Možno ste si z toho zobrali veľké nič, iní možno menšie nič, no možno sa nájdu aj takí, ktorí si svoj kúsok našli a odtrhli... Ak áno, budem len rada.

---