Na poschodí

  Na poschodí, kde bývam, je priúzko. Všetci, čo sa ma chystajú navštíviť, vystavujú sa riziku, že ostanú zakliesnení medzi múrmi, riziku, že sa udusia pre nedostatok vzduchu, ktorý touto štrbinou už stáročia neprúdi.  

Preto so zrakom upreným na ulicu, vyčkávam pri okne, aby som všetkých, čo sa ma chystajú navštíviť, varoval pred touto hrozbou. Niektorí si myslia, že budú mať viac šťastia a dôjdu až ku mne a preto ma ignorujú, keď na nich z okna kričím. Obdivujem ich rázny krok, neochvejnosť s akou zdolávajú poschodia. No stále mam pred očami ich nemé zúfalstvo, keď stoja pred najväčšou prekážkou. Zaiste načahujú ruku štrbinou, chcú zaklopať aby sa im dostalo vysvetlenia. Nevzdávajú sa.

Dni plynú a ja stále vyčkávam pri okne. Sedí sa mi už celkom pohodlne. Dokonca prvý zazriem rannú rosu. Avšak so zapadajúcim slnkom sa mi jednostaj vynára jediná otázka.

Ďalšia návšteva. Žena a s ňou nový deň.