Ľudia sú tak ovplyvniteľní

Minúty plynú, hodiny sa striedajú, čas uteká. Svet sa mení. A my spolu s ním. Naozaj?

Pred piatimi rokmi som spoznala jedno dievča. Volajme ju Andrea. Boli sme kamarátky. Mohli sme sa rozprávať o všetkom možnom aj nemožnom. Mali sme spoločné záujmy, rovnaký pohľad na svet, pomáhali sme si v ťažkých chvíľach, skrátka bola to osoba s ktorou som si dokonale rozumela. Po nejakom čase sa však Andrea začala meniť. Sprvu som tomu nepripisovala veľký význam. Čo však bola chyba. Veľké problémy sa totiž musia riešiť už v tom najmenšom zárodku. Stále sme sa síce vedeli na niektorých situáciách schuti zasmiať, či porozprávať, ale možno ste to niekedy pocítili aj vy, niekde niečo vo vašom vnútri vám nahováralo, že už to nie je ono. V tomto zvláštnom období nášho kamarátstva sa Andrea z rodného mesta odsťahovala na opačnú časť Slovenska. Naše kontakty sa značne obmedzili a postupne s plynúcim časom sa úplne stratili z povrchu zemského. Ja som si žila svoj život, ona ten svoj. Jedného dňa sa mi na mobile ozval známy zvuk prichádzajúcej správy. Uhádli ste správne. Písala mi moja „stará známa“ kamarátka. „Seva. Som v PO. Ta sme se moc dlho nevideli neee?:-D Ta neskočíme na pokec? A žadne nem. Kde stretko? Pa. “ Od prekvapenia len zíram na displej. Je to naozaj ona? Celkom potešená jej nečakaným návratom na „starú pôdu“ som napísala odpoveď. Samozrejme kladnú. No v hlave mi odvtedy neprestajne vŕtal červík pochybnosti. Bude to naozaj tá „stará“ Andrea, ktorú som poznala? Tá, ktorá sa vždy vyjadrovala čo najspisovnejšie, teraz používa dialekty? Pochybovačné myšlienky som zahnala vysvetlením, veď ľudia sa každým pribúdajúcim rokom o niečo zmenia. A zmena štylistiky predsa nič neznamená. Konečne sme sa stretli. No keď sa tak spätne zamyslím, naozaj pochybujem či slovo konečne je na správnom mieste. Predo mnou vtedy totiž stálo dievča celé v čiernom, s pentagramom na ruke a krku s odfarbenými „brutálne“ červenými vlasmi. „Huh! Poriadna zmena.“ pomyslela som si. Určite som ju neodcudzovala za jej výzor. Veď prečo aj. Mám veľa kamarátov a kamarátok s podobným štýlom. Takže v tom problém nebol. Len som ostala trochu prekvapená. Zatiaľ. No s pribudujúcimi minútami som žiaľ pochopila, že tá pôvodná Andrea sa nevrátila a ešte stále je niekde na západnom Slovensku. Tu predo mnou totiž stála len jej nevydarená kopia. Jej názory, pohľad na svet a vôbec na ľudí vôkol seba, boli otočené o stoosemdesiat stupňov. Náš prvý rozhovor po rokoch bol prerušovaný dlhými pauzami trápneho ticha. Myslím, že skutočnosť pochopili obe strany. Ja aj ona. Naše cesty sa už dávno rozišli a žiaľ už sa viac neprekrížili. Po dvoch sklamaných hodinách sme sa rozlúčili, popriali všetko dobré a pobrali preč. Odvtedy sme sa jedna druhej neozvali. Napadá ma otázka. Ako sa dokáže jeden človek za taký relatívne krátky čas tak poriadne zmeniť? Ako môže celá jeho pôvodná osobnosť zaniknúť a nechať sa pohltiť či ovplyvniť negatívnym prostredím? A kto je vinný za to, že táto spoločnosť mení schopné, mysliace osobnosti na pasívne, nebojujúce a nečakajúce nič od života? Prečo je to tak?

---