2 v 1

Ranné lúče jesenného slnka sa pomaly vkrádali cez šedivé záclony do zvyčajne tmavej izby. Cítila som, že sa zobúdzam, ale priala som si opäť zaspať. Rána som nenávidela tak veľmi, ako ten hlas. Hlas, ktorý ma prenasledoval všade, kam som sa pohla. Prikazoval mi, kam mám ísť, čo mám robiť... Spánok bola jediná útecha pre moju dušu. Len v spánku som mohla zabudnúť na svoj rozpolený život. Bol všade, ale do mojich snov nemohol. Vtedy som sa vznášala vo výškach, plávala v hustých obláčikoch pavučín utkaných zo snov, bola som voľná. Nijaké hlasy nado mnou nemali moc. Ale zato ma každé ráno vytrhli z toho krásneho ticha. Už aj spánku som mala čoraz menej. Každým dňom som bola unavenejšia, ale jemu to bolo jedno. Aj napriek tomu, že bol súčasťou mňa sa ma pokúšal zničiť. Ten chladný a hlboký hlas bol taký sarkastický, že mi z neho vždy naskočila husia koža.

Ani teraz nezaostával za priemerom. Bolo pol piatej ráno a hlas sa mi posmieval: "No konečne! Už som si myslel, že sa ani nezobudíš!" "Nie! Choď preč! Nechaj ma na pokoji!" prosila som ho, ale on nekompromisne pokračoval: "A prečo by som mal? Veď u teba sa mám ideálne. Mám rád ľudí, ktorí sa ma boja." "Ja sa ťa nebojím!" skúšala som ho oklamať. Oklamať samú seba a to sa nedá. Vedel, že mám strach. Vždy to vycítil. V zúfalstve som klesla na dlážku a začala som päsťami búchať do zeme. "Vypadni! Ja ťa tu nechcem! Robíš mi len problémy! Zmizni z môjho života!" kričala som do pološera a po lícach mi stekali slzy.

Ochotne by som podstúpila akýkoľvek trest, keby sa ten odporný Hlas už nikdy neozval. Nemala som však také šťastie. "Keď budeš chcieť, zbavíš sa ma. Vieš to. A vieš aj ako, tak kde je problém? Už som ti to hovoril. Budem s tebou až do smrti," povedal Hlas a mne došlo, že mám len jednu možnosť a jedinú šancu na uskutočnenie. Ak to nevyjde, zavrú ma niekam na psychiatriu a Hlas ma bude mučiť, až kým naozaj nezošaliem a neobesím sa na šnúrkach od topánok.

Ticho prerušoval len môj prerývaný dych a hlboké vzlyky. "No tak, urob to. Nerozmýšľaj
pridlho. Neboj sa, nebudeš nič cítiť. Nebude to bolieť. A keď ťa tu po troch dňoch nájdu, nikomu nebudeš chýbať. Nikto si na teba ani len nespomenie. Nikto ťa nemal rád. Tak nad čím ešte rozmýšľaš?" ozval sa Hlas. Najkrutejšie na jeho slovách bolo, že boli pravdivé. On mal totižto vždy pravdu a to bola tá vec, čo ma desila.

Už aj sama sebe som pripadala ako blázon. Sedela som na zemi len v tričku a francúzskych nohavičkách, búchala som päsťami do všetkého navôkol a rozprávala som sa sama so sebou. Vlastne nie sama so sebou, ale sama s Hlasom. Každým dňom, každou hodinou bol silnejší a ja som bola väčší blázon. Čo všetko so mnou dokázal urobiť... A čo spravím zajtra? Budem stáť na hlave, lebo mi to prikáže? Nie. Snáď mám ešte trochu slobodnej vôle. Snáď ešte dokážem rozmýšľať samostatne. Snáď sa ho raz zbavím...

"S-si tu?" vykoktala som a čakala na odpoveď. V kútiku duše som dúfala, že sa neozve. Hlas to vedel. Vedel všetko. Nikdy sa mi pred ním nepodarilo nič utajiť. Preto bol aj teraz ticho. Chcel aby sa nádej zväčšila, a potom mi ju chcel zmariť. Vedela som, že to urobí, ale predsa som dúfala, že ostane ticho už navždy. Hlas mlčal a nádej rástla.

Asi po troch minútach plných napätého očakávania som sa postavila na nohy a začala som veselo skákať. Dokonca sa na mojej večne zamračenej a ustarostenej tvári plnej vrások objavil úsmev. "Áno! Je preč! Podarilo sa! Vyhnali sme ho! Čo to hovorím? Vyhnala som ho! Ja sama. Odteraz už žiadne hlasy." "Naozaj si zrelá do blázinca," nieslo za zaprášenou izbou.

Natoľko ma to vyľakalo, že som sa pošmykla a opäť som skončila na zemi. Hlava ma bolela a mala som zahmlený zrak. "Nemyslel som si, že si až taká hlúpa," vysmieval sami, "Ty si si naozaj myslela, že som odišiel?" V ústach som zacítila sladkastú chuť. Chcela som sa postaviť a pozrieť sa, čo sa stalo, no nešlo to. Bola som príliš slabá. A Hlas sa len smial. Ani ho nenapadlo pomôcť mi.

Bolesť v hlave sa stupňovala, a tak som sa radšej prestala pokúšať vstať. Len som tam bezvládne ležala a nedokázala som ani zaostriť, aby som videla múry tmavej izby, kde som sa nachádzala. Aj napriek tomu som však zbadala postavu, alebo skôr tieň. Videla som ju na rozdiel od všetkého ostatného jasne. Pomaly mi to začínalo dochádzať. "Čo tu chceš?" zašepkala som. "To isté som sa chcel spýtať ja teba," odpovedal mi Hlas.

Potom všetko začalo naberať rýchle obrátky. Bolesť v hlave už bola na nevydržanie a tej sladkastej tekutiny som už mala plné ústa. Neopovážila som sa to prehltnúť, tak som to vypľula. Bola to krv. Moja krv! "Prečo?" zneli moje posledné slová, no odpoveď som už nedostala.