Anna zo zeleneho bytu

Za oknom sa ako machule cierneho atramentu zvyjali mracna vran a uplakana jar, co sa podobala na jesen. Vzduch bol tazky a stipal v nose, vonal dazdovkami a rozkvitnutym agatom. Annine blondate kucery lezali rozhodene po vankusi. „Nezatvaraj to okno,“ zasepkala do ticha, ktore vladlo izbe. „Nezatvaraj, chcem skumat svoje bradavky.“

Lezala naha na madraci, nalepenom kratsou castou na zelenu stenu v jej presnom strede, naokolo seba rozhadzane oblecenie a niekolko cedeciek. Perina odhodena v kute, zhuzvana ako pouzity papier. Anna cela biela, uvolnena, pohodena ako tie jej kucery. Lezala napriec madraca, ocami hypnotizujuc strop.

Jej ruky zvedavo putovali od stehien k bruchu. Hladila ich striedavo vonkajskom i vnutrom dlane, akoby natierala strop. Ukazovak pravej ruky chvilu kruzil okolo brehov otvoru jej pupka. „Moja mala priekopa,“ hodila usmev na plafon a jeden iskriaci pohlad na mna. „Mam ich viac.,“prezradila mi dolezito. „Ta najhlbsia, Marianska, nie je este stale prebadana...¨ Pravou rukou si vklzla medzi stehna, lava zabludila medzi zlte kucery na vankusi. „Pokial ma pamat neklame, badali sme v nej celu noc,“ kreslo oproti ustipacne prezentovalo moju pritomnost. „A aj nejake to tajomstvo prezradila. Dokonca tri, ak moje vypocty sedia," dobra nalada spievala v mojom hlase. „Prvy hlucny ohnostroj za Silvester, druhy intenzivny za den ustavy a posledny, najtichsi a najintimnejsi za den znovuzrodenia. Tvoje kazdonocne narodeniny. Nemas zaco. “ Nahlas sa zasmiala. „Dakujem,“povedala. „Tato priekopa je ta najvlhsia, nie ta najhlbsia! Ta je v mojej hlave.“

Zvonku sa k nam drzo lamalo krakanie vran. Dlhu chvilu lezala bez slova a koncekami prstov nieco kreslila na svoje nahe biele telo. Vyzerala, akoby bola v uplne inej skutocnosti, v nejakom inom case, sama, bezo mna a bez vsetkych, zamknuta niekde v snoch. Do izby cez okno prudil vecerny chlad. Bradavky mala bordove a tvrde, kazda ukazovala smer, kazda chcela do neba. Jedna ho hladala severozapadne, druha severovychodne. Dlanami si ich vtlacala spat do hrude, akoby si zrazu vsetko rozmyslela a s nikym sa o ne nechcela delit. Makke do posledneho miesta snehom zasypane pohoria svoje stity nadalej vystrkovali k oblohe. Podvolila sa a prstennikom jemne kopirovala obrysy svojich prs, tvorila sustredne kruhy, akoby hadzala kamienky do vody.

„Ked prijmes myslienku, ze kazdy orgazmus je mala smrt, napadlo ta niekedy, aky kolosalny orgazmus musi byt ta ozajstna, velka smrt?“ Kamienky prestali padat na dno. „Kolosaaalny orgazmus.“ Bolo v tom cosi dive, v sposobe ako vykrikla tie dve slova.  „Neviem, umieranie je podla mna bolestive.“ „Aj orgazmus je jeden velky krc bolestivej rozkose, ci nie?“ Zahladela sa na mna zrazu vazne, oci sa jej zvacsili v ockavani, co jej odpoviem. Dockala sa iba rozpaciteho mlcania.

„Ten obraz, co som predvcerom dokoncila, chcela by som ti ho darovat,“ povedala. Zosmutnela, bolo to nad slnko jasnejsie. „Tie krvave pery mi dali riadne zabrat, trvalo mi dva dni, kym som namiesala tu spravnu cervenu, prerabala som ich asi tisic krat.“ Prevalila sa na brucho, tvarou ku mne, vyzerala zrazu unavena. „Divala som sa do zrkadla a stetec sa po platne klzal uplne sam, akoby isiel na istotu, vobec som sa nedivala na obraz,“skonstatovala vecne „Mam prisery nie len v hlave, ale aj v zapasti, nahrane a vypalene ako vsetky tieto cedecka,“ ruky rozhodene vo vzduchu.

„Obraz je prekrasny. Presne ako ty. A zivelny a emotivny, je nemozne, aby nechal cloveka chladnym. Ako ty,“ vsetky moje slova boli pravda. „Som chladna, skus, dotkni sa ma. Stoja mi bradavky.“ „Je tu zima, zavriem okno..“ Kreslo zavrzgalo.

Izbu rychlo a nenapadne zaliala tma. Vecer na nas dychal z kazdeho kuta. Anna sa naciahla a zapalila dve sviecky. Uz nebola biela, cele jej telo bole teraz sivocierne, iba na Anninej oranzovej tvari jej jemne kucierky vlasov skicovali nemravne tiene, ako davne malby v starych jaskyniach. Oci jej svietili ako lampase.

Z mojho kuta izby stupal cigaretovy dym a zahaloval nas do zvlastnej, na tajomstva skupej hmly. „Chcela by som carovat,“ povedala skor pre seba nez pre mna. „Ziadne triky, naozajstne kuzla. Bez carovneho prutika, prstena princeznej Arabely, ci inych pomocok. Len tak, silou myslienky. Abraka dabra, cary mary a z chrbta by mi vyrastol uplne novy par kridel.“ Polozila si hlavu na madrac. „Anjel Anna,“pocula ma zasepkat. Svetlo z cigarety potuvalo z kresla cez celu miestnost az k nej. „Tu, presne odtialto, z tade by si sa zrodila. Moj maly biely anjel,“ Ruka mi bludila medzi jej lopatkami a hladila jej vlasy.

Otocila sa a potiahla si z mojej cigarety. „Este sme dnes odtialto nevystrcili paty. Cely den sme zavreti v tejto izbe. Nikomu nechybame,“ fukla mi dym do tvare. „Nie, nikto nechyba nam. Travit dni a noci s anjelom ako ty je vsetko, co clovek ako ja, clovek ktory nevie carovat, potrebuje.“ Pohladila ma po lici. „S tebou by som chcela zomriet.“ „Ja s tebou zit.“

„Chcela by som vypadnut z tejto priekopy,“ presla si rukou po cele. „Chcela by som v nej prijmat viac navstev,“ povedala. „Taha ma kamsi do pekla.“ „Tak by si obcas mohla otvorit, ked zaklopem.“ Odtiahla sa odo mna.

„Si nadherna. A ako malo o tom vies,“ moje pery sa zlahka dotkli jej pleca. Mlcala. „Nadherna. Prekrasna. Ako anjel,“ kusok po kusku Anne peciatkovali bradu „Ja nechcem byt ako anjel. Ja chcem byt jednou z nich,“ odvrkla. „Si smiesna. Ale este aj to je na tebe krasne.“ Nahnevane sa pokusala vstat, no moje ruky ju zachytili a usta sa hladne prisali na jej. Odstrcila ma a divala sa mi do oci. „Aspon sa konecne divas na mna, nie cezo mna,“ vyhrklo zo mna. Vyzerala, akoby mi chcela vlepit poriadnu tvrdu facku. Miesto toho ma chytila za krk, stisla ho, az to zabolelo a pomaly, najpomalsie ako sa len dalo, pritiahla si tvar k mojej na milimetrovu vzdialenost. „Ty si moja mala smrt,“ zamrmlala predtym ako mi jazykom opatrne namokrila hornu peru. Na usta mi nim ako ruzom nanasala svoje sliny. „Tak potom nepotrebujes tu velku, ked mas mna,“ vysumelo zo mna pri lapani dychu medzi jej bozkami.

Milovali sme sa dlho a velmi intenzivne. Bolo to plne nehy a strachu, vasne a bolesti, lasky a hnevu. Vycerpalo nas to fyzicky i emocne.

Zaspali sme skoro okamzite. Ako takmer kazdu noc, i teraz sa mi snivala. Bola priesvitna, mala oranzove oci, ktore ziarili ako horiace cigarety, z ust jej dychala hmla a niecoho sa bala. Prosila ma utekat s nou pred pozieracmi svetla. Ukryvali sme sa spolu v tme. Na chrbte mala kridla. Vyzerali ako zaclony v prievane. Povedala: „Pozri, som tu jedina vec, ktora hadze tien.“ „Ty nie si vec! Si vila.“ Ale mala pravdu. Ostavali za nou machule cierneho atramentu.

Este stale bola hlboka noc, ked ma donutil otvorit oci do masa ihly bodajuci chlad. Moje ruky instinktivne hladali Annu. Ostali vsak prazdne. Zafukal vietor a otvorene okno treslo o stenu. Ked sa moje nahe chvejuce sa telo dosuchtalo k nemu, nasli ju moje oci..

Obraz. Siva a cierna. Nastrihany spomaleny film. Beh po schodoch, busenie srdca, hlava v naozajstnej hmle, prisery vsade naokolo. Lezala tam naha napriec chodnikom, kucery rozhodene kolo hlavy. Pery cervene od cerstvej krvy. Oranzove svetlo poulicnej lampy na jej tvary. „Predsa si v noci carovala,“ moje tazke smutiace ruky na jej chrbte. „Tvoje kridla nikdy nevedeli lietat.“

Hlava bola i na ne prilis tazka. Ztiahla ju kamsi do priekopy ako kus mrtveho kamena. Lezala tam. Zronena. Posledny krat znovuzrodena. Odhodena ako pouzity papier. Vrany krakali. Anna, moj anjel.