Odteraz až na večnosť...

Zdalo sa Ti, že sa hrám...Vraj...Ako červík s háčikom......Hrátky s čertom ma však vysiľujú, tak som si dal radšej facku...Hm?

Popri múre, vedľa ktorého si sa včera mihla, preletela osa...Nechytil som ju, tak som sa aspoň pritlačil na jeho hruď. Takto opretý som prešiel vedľa tvojho tieňa, no nezavadila si o mňa.. Ani dušou.

Znenazdajky som sa olizol...Nič. - Bolo to smutné a komické...Žiadne dievča, čo by ma pobozkalo...

Tvoje včerajšie prsia som nikdy nevidel. Boli riedke a zapálené. Nemal som chuť byť slušný a tak som ťa ani nezakryl. Spala si a chrápala. Pod perinou bradatý sok a na hlave klbko zmijí. Na každej stene lacný obraz: Mach dobytčej luny. Praker plný molí...Ryba na tanieri a tanec citróna...Kvapka v oku štípe a tak šúcham stočeným ukazovákom krvavé viečko. Ako by som počul mamu: „No von z postele! Už aj!!“ A ja pritom počujem „šup, šup, do perín!“

Už je koniec. Pokúsim sa nájsť sako a topánky a už nikdy si nespomenúť, ako sa hrbila pri tenise! Aj tak som ho neznášal. Vždy sa hystericky rozplakala, keď som jej v piatok poobede povedal, že asi zajtra nepôjdem. A nakoniec som tam vždy bol. Tú jej radosť som nenávidel. Aj ten jej úsmev a oči. Pehy. A vlasy a...Vlastne miloval som to na nej, ale neznášal som sám seba. Uvedomoval som si to však len pri nej. A tým bola vinná. Sama si za to mohla. Nemala si so mnou začínať. Ja som ju varoval: „Budeš to mať so mnou ťažké, ja som veľmi nevyspytateľný.“ Ale vysvetli to človeku s komplexami, navyše keď pred ním stojí celkom pekný chalan. Položil som prsty na vypínač lampy (odvčera nám svietila nad posteľou) a posledný raz na ňu pozrel: Nič. Nič som nevidel. Žiara nad jej hlavou ma odpudzovala. Len vnútri ma stále čosi poháňalo: „Zhasni konečne tú mašľu!! Veď už je celá bodkovaná...“

Na chodbe bolo cítiť chlad a mokro. Savo ma škriabalo v hrdle. Zhlboka som sa nadýchol a vytiahol cigaretu. Vonku ma zastavil nádherný jarný deň. Zbohom, Vierka. Bola si vedecky krásna. Zaslúžiš si niekoho lepšieho, ako som ja. Niekoho, kto aspoň tuší, kým je. A toto ti ja poskytnúť nemôžem. Nie som prístupný ani sám sebe. Zakrátko pochopíš, že som to musel urobiť. Bola to iba otázka času. Času, ktorého je podľa všetkých vždy veľmi málo, a pritom ním plytvajú, ako sa len dá. Smiešne, nie?

Ja mám času dosť. Plytvám ním, ako sa mi ráči. Je to nesmierne oslobodzujúci pocit. Najmä keď netuším čo bude zajtra, alebo čo i len o päť minút. Jedno je však isté: Už nikdy to nebude rovnaké. Odteraz až na večnosť...