Tesne spútaný

     Som taký tesne spútaný v tomto krehkom tele, cítim sa ako väzeň, ktorý ani nemá inú voľbu - aj sloboda tam vonku je preň iba ďalším neznámym utrpením. V každej sekunde svojho bytia sa len hnať, neustále niekde v pred a pritom bezmocne podliehať tej krutej nadvláde času. Aké by to asi bolo, môcť tak uniknúť z toho nepoddajného stavu aspoň na malú chvíľku? Zľahka, ako vietor letieť priestorom, stúpať do belasých nebies ani striebro krídly vták a tam, uvoľnený od všetkých príťaží, pomaly sa rozpínať do napučených bielych oblakov. Potom sa nasýtiť sám sebou a zahalený do šedých chmár, nezadržateľne padať v lesklých kvapkách na široké, čerstvo zorané polia. Tam, v čiernej zemi, potajme klíčiť a z jari narásť v tenučkých, jasnozelených steblách. Neskôr, za horúcich letných dní, vlniť sa ako nekonečné more v ťažkých zlatých klasoch, ktoré napokon vo veľkých mlynoch pomelú na jemný, belavý múčny prach. V starej, rozpálenej peci dozrieť na čerstvý chlieb a s rozvoniavajúcou hnedavou kôrkou, odlamujúc sa po kúskoch, vnikať do číchsi hladných úst. Nezdolne, aj proti silnému prúdu, preplávať jeho rubínovou krvou až kamsi k pulzujúcemu srdcu, k tým jemným vláknam utkaným z ľudských pocitov a tu iba tíško pošepnúť : “ načri vo svojom priezračnom prameni vedomia a spoznaj tú, na samom dne ukrytú skutočnosť - človek môže byť človeku životom a stať sa myšlienkou.“