Sezóna

   Sezóna je už mŕtva. Ako leto, keď padajúce listy jesene pohladia zem a spenené vlny dobiedzajú na opustenú pláž. Len vietor dáva stromom smer, aby sa knísali sem a tam. Ten belasý slnečník ktosi zabudol a stojí tu ako spomienka na všetkých tých ľudí, čo boli v neustálom pohybe. Asi by som mal povedať, že sa mi veľmi cnie za tebou, keď vedome snívam o vôni mokrých vlasov a úsmevoch. Ani neviem, ako sa navrátim tam domov, kde zostanem opustený, so všetkým úplne sám. Povedz, prečo ten príboj tak hlasno buráca, keď nemôžem počuť tvoje volania a skutok sa má v tej chvíli stať? Ešte stále cítim, že je tu niekde, ten prízrak, akoby trčal kdesi na dne a schovával svoju studenú tvár. Asi už nezazriem jeho šedú plutvu nad zbrázdenou hladinou a ty sa staneš morskou pannou, náhrdelník ostrých zubov bude krášliť tvoju šiju. A potom neskôr, z večera, zmyjú sa moje stopy v piesku a všetky tie slová odnesie diaľka.