Zvratky

Spominam si na svoje prve zvratky.Urcite neboli prve,ale boli prve pamatne.Uz ani neviem,odkial som to pocula,ale vyskusala som to.Najest sa a vracat.Vraj su k tomu potrebne dva prsty,tak to vyskusam.Sklonim sa nad misu predtym plnu vykalov,splachnutych do stoky plnej odpadu.Skusam,tecu mi slzy,rozdriapavam si hrdlo,slzy sa leku potokom,ale ide toho zo mna malo.Zatlacim poriadne,tecie krv a ide to.Misa je neobvikle plna zvtrakov a krvi.Splachnem to,nevladzem,na prvykrat nie zle.Pozeram sa do zrkadla a umyvam si ruky.Tvar je cela ruzova,napuchnuta,oci su plne slz a stekaju po licach od zvratkov.Umyla som si tvar,umyla som si ruky a smiala sa so stastim,ze zo mna toho kopu vyslo.

A so smutkom.

Postupne som si vypracovala mechaniku,ako na to.Clovek si zvykne aj na sibenicu,aj na vykaly,aj na zvratky a postupne i bez krvy.Telo si zvykne a tvar opucha menej a menej.Slzy ubudaju,krv zmizne,bolest sa zmeni na davku,ktoru clovek potrebuje viac a viac.Najprv vraciam len ked som sama doma,potom aj ked nie som.Vtedy sa ale neda vracat do zachodu,to by bolo pocut.Vtedy vraciam do sacku.Sacky ale nie su celkom spolahlive,male dierky si nikto nevsimne a preto zvratky obcas vytecu.Vytecu na drevo skrynky stola,to sa ohyba a hnije.Hnije aj koberec lebo nie vzdy sa da presne trafit.Ako rastie chut,vraciam aj u kamaratov,v skole,na chatach,nie casto,vonku,nechcem aby ma niekto pristihol.

Nechcem aby ma niekto zatvoril s bulimiou na psychiatriu.Alebo chcem,chcem aby mi niekto konecne pomohol?

A tak roky travim so svojimi zvratkami.S pocitom hnusu samej zo seba,so svojim obludne tucnym telom,so svojim smutkom a bolestou,so svojou neschopnostou sa zabit a vyslobodit z bludneho kruhu.

Vraciam,ked je mi dobre,na oslavu,vraciam ked je mi zle,ja nezapijam smutok,ja ho vraciam.Vraciam ked sa nudim,vraciam ked mam robotu.Vraciam....zvratky....

Spinim nimi oblecenie,topanky,ponozky,koberec,drevo,sacky a vseko ale nic nie je tak spinave ako moja dusa.Nic tak rychlo nehnije ako ja sama.A tak striedam zvratky s nejedenim,organizmus to nazvlada.Po kazdom vracani spim ako zdrogovana,nezobudila by ma ani tretia svetova keby vypukla.A ked nejem som prilis unavena na akukolvek cinnost.

Aj ked som uz zhodila takmer 30kil,som stale nehorazne tucna.Aj ked zhodim 100 ktore som nikdy nemala.Aj ked budem lahka ako pierko,budem stale tucna.

Preco sa neviem zabit?Co ma tu drzi?