Kam znmizla Lilith?

I.                   kapitola

Stretnutie a odhalenie

            Šíre zlatisté lesy s nikdy neopadajúcimi listami a rozľahlé trávnaté plochy kráľovstva Elfnorod sa rozprestierali okolo. Angwen kráčala po mäkkej, machom pretkanej, tráve k obrovskej bráne vytesanej do skaly.

            „ Yallumë! Tak, a už som tu,“ pošepla si a vyhodila mocný dúnadanský luk na pleciach. Dostala ho od svojho priateľa Cermina, potulného vyhnanca zo zatopenej ríše Beleriand, ktorý teraz putoval medzi hraničiarmi v oblasti Divočiny. Tento útly mladý muž viac pripomínal elfa ako jedného  z potomkov ľudí. Asi preto, že jeho otec bol elf, potomok slávneho rodu Dormionovcov, ktorý ako posledný dostal výsadu nesmrteľnosti. Jeho otec si však vzal za ženu devu z ľudského pokolenia, nevhodnú jeho povesti a rodovej príslušnosti, a tak sa tohto dobrovoľne vzdal pre dobro a lásku. Elfovia v tej dobe totiž verili, že zmiešaním ich krvi s ľudskou krvou, dochádza k strate nesmrteľnosti a táto zmena je pre elfa nezvratná, len keby bol v milosti bohov a tí mu ju prinavrátili.

            Angwen pristúpila k bráne, položila ruku na chladný kameň, prstom pohladila elfské runy a zašepkala: „Elentarien!“

            To bolo jej druhé meno, vhodné ako heslo aj pre túto príležitosť, a znamenalo „kráľovná noci“. A bola to naozaj pravda, Angwen sa touto kráľovnou stala vďaka svojej láske k všetkému živému a neohrozenej obrane spravodlivosti a boji proti neprávu.

            Brána sa potichu otvorila a jej krídla nehlučne pristáli na miestach na to určených. Angwen zdvihla hlavu a z okna neďaleko hradieb zazrela viať bielu šatku. Tu ju obklopil dav kráľovských služobníkov. Bola totiž prvou sesternicou princeznej Lilith, dcéry kráľa Telelisteriona, ktorý svoju krajinu spravoval už 1200 rokov. Lilith, jeho jediné dieťa, ho mala nahradiť až príde čas.

            Angwen takto často prichádzala navštevovať svoju, v podstate, jedinú rodinu po smrti otca. Ten bol kráľovým bratom. Lilith mala toľko rokov, čo ona, preto boli výborné rovesníčky a bolo to aj vidno: Lilith ju vždy s radosťou vítala a až do noci, keď v chodbách zhasínali pochodne, sa vedeli tieto dve rozprávať. Jediné, čo Lilith na Angwen vadilo, boli hrubé rysy jej správania. Jej otec Melcalm a neskôr aj priateľ Cermin (o ktorom bude reč neskôr) ju učili šermovať, jazdiť na koni a strieľať z luku, výsledkom čoho boli výrazne mužské črty správania a konania. Angwen nedbala na svoju postavu, časti prichádzala za Cerminom na sever do dúnadanských hostincov, kde nepohrdla dobrým pivom a na posedenie dokázala zjesť aj celé kurča. Pritom vydávala mľaskavé zvuky a všetko zamastila špinavými rukami. V mužskej spoločnosti rozprávala oplzlé vtipy, nemala zábrany tancovať na stole a rehotala sa ako chlap. Na báloch, ktoré boli väčšinou pripravované na jej počesť v časovom sklze (keďže dosť často prišla bez ohlásenia), sa rada zašila niekde do zadných miestností, alebo keď už dobrovoľne- nasilu musela zostať, s obrovským potešením si robila žarty z urodzených pánov, ktorí sa snažili získať jej srdce.  Za toto sa Lilith na Angwen naozaj hnevala. To dievča nemalo ani štipku diplomacie! Angwen bola jednoducho „železné dievča“, ako ju pokrstil jej otec pri narodení. Už od malička vynikala živosťou. A aj teraz, keď dovŕšila podľa elfského letopočtu 1960 rokov, bola ešte v podstate mladou a neskúsenou elfskou dievčinou (naše slečny by oslávili tak 25 rokov).

            Nenecháme predsa Angwen v zajatí dvorného služobníctva. Vždy ju prepadli tak znenazdajky, ako to robili zakaždým. Dvorné dámy v dlhých hnedých šatách ochkali nad mužským vzhľadom mladej slečny. Lebo áno, Angwen nevoňali šaty. Aj pri dnešnej návšteve si dala na sebe záležať: hnedá tunika poniže pása zviazaná opaskom z lorienských listov, dlhé úzke nohavice zakasané vo vysokých a ľahkých čižmách. Za ňou vial tmavozelený plášť, pri krku zviazaný šnúrkami s kapucňou. A cez plecia prehodený už spomínaný dar od Cermina, mocný dúnadanský luk s vyrezávanými elfskými runami, a tulec so šípmi. Prešli dlhou, fakľami oslnenou chodbou k dverám veľkej miestnosti.

            Angwen sa vždy nad týmto teátrom pousmiala. Bolo to jasné, Lilithine dvorné dámy sa nikdy nezmenia. Keď jej však niektoré z pážat chcelo zložiť z pliec obrovský luk, vzpriečila sa: „ Ruky preč, mladý! To je cennejšie než tvoj život.“

            A s veľkou láskou položila luk a tulec so šípmi vedľa svojej postele. Služobníctvo na jej pokyn opustilo miestnosť.

            „ Dnes bude bál na tvoju počesť... zasa si sa objavila ako duch. Elentarien!“ ozvalo sa so zvonivým smiechom pri dverách.

            „Lilith!“

            „Vítam ťa, sesternica. Aká bola cesta?“ spýtalo sa nežné stvorenie a pomaly, sťa vánok, sa blížilo k Angwen. Lilith, vysoká a krásna elfská princezná so zlatými vlasmi a ohnivou aureolou okolo hlavy. Krajšie stvorenie od počiatkov sveta sa ešte nezrodilo.

            „ Na hovno!“ odsekla unavene Angwen.

            „ Ale dievča!“ zahriakla ju Lilith.

            „ No a čo! Som úplne zakillovaná. Kašlem na tvoje bály. Vieš, ako ma to otravuje,“ nešetrila sesternicu Angwen.

            „ A keď ti poviem radostnú novinu?“ skúšala Lilith.

            „ Čo radostné sa môže v tejto búde stať?“

            „ Ale Elentarien! Nebuď taká!“ zosmutnela princezná. „ Chytáš spôsoby toho tvojho Cermina.“

            „ O Cerminovi ani jedno krivé slovo! Tak hovor! A nevolaj ma Elentarien, som Angwen. Okrem toho tu mi svit hviezd veľmi nepomôže!“

            „  Budem sa vydávať!“ nadšene vykríkla Lilith. „Halcor  z Južného mesta ma požiadal o ruku!“

            „ Halcor, Halcor... hm, nepoznám!“

            „ Nerob sa, dobre, vieš, kto to je. Bol aj tvojím nápadníkom!“

            „ Vážne neviem. Nepamätám si ... ba... ááááno, nie je to ten šialenec s kučeravými vlasmi, čo sa považuje za dediča všetkej quenejskej múdrosti v Hyarmenóre od stvorenia Času?“

            „ Halcor je dobrý muž. Prečo o ňom tak rozprávaš?“ takmer sa rozplakala Lilith.

            „ No pre Iluvatara, nerozplač sa mi tu!“

            „ Angwen si zlá! Nie je to od teba pekné. Choď sa radšej najesť a oddýchnuť si,“ zašepkala Lilith a s chvatom opustila Angweninu izbu.

            „ Lilith! Li...!“ darmo za ňou zakričala Angwen. No čo už, stalo sa! Niekedy si nedávala pozor na ústa a povedala to, čo neskôr oľutovala.

            Keby tu bol teraz Cermin! Do popuku by sa nasmiali! Ale on nesmel prekročiť hranice Divočiny a vstúpiť na toto posvätné a čarami chránené miesto. Bol vydedencom svojej rasy. Trpaslíci ho nemali v láske, lebo im až príliš pripomínal elfa, elfovia nezabudli na zradu jeho otca voči ich rodu a ľudia, ľudia boli jediní, ktorí sa s ním odvážili stretnúť. Na jeho oči Angwen nikdy nemohla zabudnúť. Na jeho krásne zelené oči s dlhými mihalnicami, hlbšie ako najhlbšia studňa v Beleriande. Nič nedokázalo Angwen vyviesť z miery viac, ako láskyplný pohľad hraničiara Cermina.

            Zase sa musí pripraviť na ten odporný bál. Vždy ju trápia. Mala by si sa už vydať, pozri koľko máš rokov! Tvoj otec by si želal, aby si bola šťastná! Áno, aj toto sú slová Lilithinho otca, kráľa Telelisteriona. Lenže ona je šťastná tak, ako je. Preháňa sa po lese rýchlymi krokmi, cvála na koni po širokých pláňach a pomáha ľudom a elfom v ďalekých krajinách. Toto je jej život! Život elfa pred začiatkom života!

            Angwen nazrela do truhlice, ktorá stála uprostred izby. Šaty, šaty, samé krásne šaty! Ale dievčenské!

            „Budem si musieť vybrať!“ povzdychla si nahlas a unavene sa hodila do perín, nechajúc truhlicu dokorán otvorenú. Chvíľu tak ležala a pozerala do stropu. Mihotavý plameň fakle kreslil na stenu divné obrazce.  Cermin! Keby mohol prísť!

            Naraz sa Angwen prudko postavila, pristúpila k truhlici a vytiahla odtiaľ ohnivočervené šaty, z vnútornej strany vyšívané zlatom.

            „Musím, musím to urobiť!“ povedala si a vyrazila z izby. Rýchlymi krokmi bežala cez chodby, narážajúc do prekvapeného služobníctva a smerovala k stajniam.

            „ Angwen!“ ozvalo sa za ňou, keď sa chystala nasadnúť na svojho koňa. Bol to kráľ.

            „ Veličenstvo!“ bleskovo si kľakla na zem dievčina.

            „ Kam ideš, Angwen? Dnes Lilith chcela na bále predstaviť svojho budúce manžela, mala by si tu byť! Si predsa rodina a ona ťa má tak rada!“

            „ Budem tu, strýčko! Do večera sa vrátim... teraz ti nesmiem povedať, čo idem vykonať.“

            „ Dobre, dcérka! Netreba ti kohortu?“

            „ Nie, strýčko. Pôjdem sama. Tam, kam sa zberám, by ani tvoja kohorta nerada išla. Daj to, prosím, vedieť Lilith. Nech sa nestrachuje!“

             S tým sa vyšvihla na koňa (jazdievala bez sedla) a zvolala: „ K nebu, k trysku, k výšinám, Nîmsûl!“ Meno jej koňa nebolo vôbec náhodné. Bol to snehobiely žrebec z plemena Rocheru, ktorého dostala od svojho otca k narodeninám rok pred tým, ako ho zabili v Bitke pri Morseregu. Kôň pokýval hlavou, akoby rozumel a s tryskom vybehol zo stajne. Obyvatelia kráľovského dvora mu uhýbali a rýchlo otvárali bránu. Angwen ňou preletela ako šíp a o chvíľu zmizla za kopcom.

            Cválala cez celú krajinu Elfnorod, mnohí jej obyvatelia ju videli len ako biely blesk, až k hraniciam, kde bol pás lesa, neutrálne územie, za ktorým sa rozprestierala Divočina. Na tomto mieste, v elfskom jazyku nazývanom Taurram (Lesná stena), bývali hraničiari. Chránili nielen túto krajinu, ale aj mnohé iné kraje, pred nájazdmi odporných škretov z padlej ríše Rûthtalath, kde sídlil hrozný pán zla (momentálne však uväznený v svojom vlastnom sídle) Carandel. Angwen ho nenávidela rovnako ako Cermin, a ako všetci elfovia, pretože mal na svedomí množstvo obetí z Ethelgwaith, ako o sebe hovorili elfovia. V Bitke pri Morseregu smrteľne zranil Angweninho otca a to mu dievčina nikdy neodpustila.

            Angwen dorazila na začiatok lesa, zosadla z koňa a priviazala ho o prvú vŕbu. Priložila si ruky  k ústam a zakričala: „ Mánheru!“ To znamenalo: „Požehnaný!“

Z tône vystúpilo sedem urastených mužov. „Angwen! Vitaj! Čo ťa privádza k vyhnaným ľuďom?“

            „ Hľadám Cermina!“

            „ Išiel na lov s Lothlosom. Vrátia sa tak o dve hodiny.“

            „ Toľko času nemám. Odkážte mu, nech príde k stromu Nádeje čím skôr. Budem ho čakať. Mám preňho dôležité informácie.“

            „ Dobre, pôjdeme poňho.“

            „ Ďakujem. Elen síla lúmenn' omentielvo .“

            „ Namárië, tenn' enomentielva,“ odvetili mužovia a odišli  späť do tieňa.

            Angwen osamela. Chvíľu stála a rozmýšľala, čo urobiť. Potom išla po koňa, rezko naň vysadla a cválala popri páse lesa smerom na východ. Zastala pred mohutným dubom.

            „ Ainadinien! Si tu?“

            „ Elentarien! Vítam ťa. Vidím, že si sa za tie roky zmenila!“ Spoza kmeňa vystúpila stará, ale vôbec nie vetchá starena.

            „ Nie, nezmenila som sa. Len som dospela.“

            „ O čo žiadaš, dedička trónu Elfnorodu?“

            „ Nehovorte tak, Ainadinien. Nie som dedičkou žiadneho trónu. Tam je predsa Lilith. Prišla som si po radu. Chcem totiž vykonať jeden podfuk.“

            „ Viem, týka sa to Cermina. Ale opatrne dieťa, neradno sa zahrávať s nahnevanými elfami.“

            „ Dám si pozor. Pomôžeš mi?“

            „ Pomôžem. Tu máš tieto bylinky. Uvar z nich Cerminovi čaj a daj mu ho vypiť. A kvapni tam trošku z tohto moku. Budú sa diať divy.“

            „ Ďakujem, Ainadinien. Budem ti naveky zaviazaná. A Cermin tiež.“

            „ Poznala som tvojho otca, veľmi dobre som ho poznala. Viaže ma k nemu prísaha, že budem svojím umením pomáhať každému jeho potomkovi. Tak ti pomôžem. A zasa ma niekedy prídi navštíviť. Moje dni sa krátia...“ A v ševelení lístia starena zmizla.

            Angwen tuho stískala v rukách kyticu byliniek a fľaštičku s nektárom pre Cermina.

            „Nezabudni....Angwen... už ťa čaká pri strome...“ ozvalo sa odniekadiaľ a Angwen rýchlo vyskočila na koňa.

            „ Vďaka, Ainadinien. Si poklad,“ pošepkala Angwen a už uháňala na druhú stranu popri lese, kde sa mala stretnúť s Cerminom.

            Už tam netrpezlivo stál a opieral sa o strom.

            „ Angwen? Čo sa stalo?“ vyrútil sa na ňu bez pozdravu.

            „Aiya!“ pozdravila sa ona a zoskočila z koňa, kým, jej Cermin pridržal uzdu. „ Pekné privítanie, Cermin. No ale veď som to mohla čakať.“

            „Oi yétanyel nányë alassëa,“ pošepkal Cermin a usmial sa.

            „ To ti nepomôže!“ pousmiala sa aj Angwen. „Sadni si, poviem ti o mojom pláne.“

            „ Ma? O akom pláne to hovoríš?“

            „ Pôjdeš do posvätného kráľovstva!“

            „ Ale veď ma zabijú, len čo ma uvidia! To neprichádza do úvahy!“

            „ Cermin, nebuď pojašený! Mám to premyslené. Pozri, tu sú bylinky, ktoré som dostala od Ainadinien z východu. A tu je nápoj, ktorý ti pridám do čaju. Budeš okúzľujúci. Ainadinien povedala, že sa budeš volať Nessedil. Je to meno ako stvorené pre teba. Aspoň na tomto plese. Môžeš ma tam požiadať o ruku, potom vypadneme a budeme si naďalej žiť svoj život.“

            „Malúmë autalyë?“ spýtal sa Cermin, pripravený k odchodu.

            „Sí! Už aj tak ideme neskoro. Hoď na seba to najlepšie, čo máš. Na, táto tunika ti pristane a tento plášť k tomu. Uprav si vlasy a ohoľ si tvár. Ja ti zatiaľ pripravím čaj. Tula.“

            Cermin rýchlo odišiel do tieňa stromov, kým Angwen urobila kúzlom oheň a uvarila zázračný mok. Takmer ho nespoznala, keď sa vrátil.

            „Ava aista!“ zašepkala Angwen, keď sa Cermin zdráhal vypiť tekutinu.

            „Dobre, dobre!“ zašomral a vlial do seba kvapalinu. „ Bŕŕŕ, to je odporné!“

            „ Ako sa cítiš, Nessedil?“ skúšala Angwen, lebo toto jej poradila stará veštkyňa. Aby hneď po použití nápoja vyskúšala nové Cerminovo meno.

            „ Výborne, Elentarien. Ako znovuzrodený. „Manna vantalmë? “

            „ Do Elfnorodu, na ples. Budeš mojím partnerom.“

            „ Súhlasím, krásna Elentarien. Musím si však zohnať koňa.“

            Angwen sa postavila a zapískala. S tryskom pribehol Nîmsûl.

            „ Potrebujem ešte jedného z tvojho rodu, Nîmsûl,“ prihovorila sa zvieraťu a nežne ho pohladila po šiji. Kôň mocne zaerdžal a z lesa vybehol krásny gaštan s lesknúcou sa hrivou.

Cermin (teraz Nessedil) naň vysadol a už cválal smerom k Elfnorodu. Angwen len pokrútila hlavou a rozbehla sa za ním. Spoločne takto, nevyrušovaní nikým a ničím, došli do Alahastacalë, lebo tak sa volalo hlavné opevnenie Elfnorodu a sídlo kráľa.