Let your dreams run free

Niektorí ľudia veria v ďalšie životy, prevteľovanie.
Bolo by krásne, keby som nemusela byť človekom a moja duša by sa mohla prevteliť.

Predstavujem si, zomriem, znova sa zrodím, ale nie už ako človek, ale ako padáčik z púpavy.

Len tak si stojím, vidím všetko naokolo, ostatné padáčiky ako v krásnom kruhu čakajú na ten pocit. Pocit, ktorý jediný má zmysel v živote padáčika, aby naplnil svoje poslanie. Je to sloboda. Keď sa zdvihne vietor a ja ako padáčik viem, že som pripravená, rozhodnutá uvoľniť sa, zanechať všetko za sebou a letieť vysoko, čo najďalej pomocou vetra. Cítim, že sa chvejem. Vietor silnie a ja napínam celú svoju podstatu. Letím. Klesám a zasa stúpam. Vznášam sa a viem, že všetci ma vidia. Povzbudzujú ma, aby som letela ďaleko, videla svet. Tak o tomto všetci snívajú, za toto bojujú, zomierajú a vraždia. Nevidím žiadne hranice, môžem všetko, nič ma nedrží, pocit šťastia ma natoľko opantal. Mám hlavu čistú, myšlienky sa spomaľujú, voľnosť, moja duša rozprestrela krídla a teraz naplno máva zo všetkých síl. Ale...
Už som tak vysoko, vidím domy celkom maličké, stromy sú len zelené bodky, neviem ani aký mám cieľ a jedine oblaky mi robia spoločnosť. Kde sú ostatné padáčiky? Vedeli sme, čo nás čaká, priali sme si navzájom dlhú cestu, ale myslela som si, že aspoň niektoré pôjdu mojím smerom. Že vyletíme do oblakov spoločne, bude nás unášať rovnaký vánok, ale nevidím ani jeden. Strieda sa vo mne ľútosť, som slobodná, ale sama. Sloboda je krásna, keď ju s niekým zdieľate. A ja pri sebe nemám nikoho. Už viem, ako chutí sloboda, ale chcem sa vrátiť, nižšie, dolu, kde sú ostatné padáčiky, poletíme vedľa seba, a keď naša cesta skončí, vnoríme sa do zeme a splníme, na čo sme boli predurčení. Snažím sa klesať, vietor odporuje, unáša ma stále ďalej a ja sa nemôžem vymaniť jeho sile. Takto som si slobodu nepredstavovala. Myslela som, že môžem všetko, že keď sa podvolím, vyhovie mi. Trochu zoslabol. Možno zmúdrel, zdá sa, že ma popúšťa dolu, už vidím zasa svet, lúky, domy, ľudí.. aj padáčiky. Opäť sa vo mne prebúdza predstava, že si nájdem svoju spriaznenú dušu a poletíme spolu. Už som nižšie, letím nad domami, som plná šťastia a..



Ranné lúče cez žalúzie mi hriali nahú pokožku a príjemné prebudenie mi nasadilo už o 7.20 úsmev na tvár. Napila som sa a šla som na terasu s otvoreným jogurtom. Sadla som si na lehátko a nasávala slnko. Vánok mi odfúkol ofinu z očí, otvorila som ich a zrak sa mi upriamil na polovyschnutú mláčku v rohu terasy. Boli v nej rôzne listy a hlavne veľa padáčikov z púpav. Toto obdobie poletovali snáď všade. A mne ich prišlo ľúto. Tie, ktoré sem zaleteli a pomaly hnijú spolu s listami v mláke, vlastne nesplnili svoju úlohu. Mali vyklíčiť a zrodiť zo seba novú púpavu. Škoda, ale kým sem dopadli, lietali si len tak vzduchom. Boli slobodné, och, ako im závidím. Aspoň nachvíľu by som chcela vzlietnuť ako oni, vysoko do oblakov. Určite boli najšťastnejšie na svete...

Sloboda je krásna, Napĺňa vás, ale keď nemáte s kým zdieľať to šťastie, tak to sloboda naozaj nie je. Môj skutočný pohľad na toto slovo a jeho význam je taký, že neexistuje ako samostatný pocit jedinca, ale je to vzťah medzi ľuďmi, dušami, padáčikmi.. Ak v živote nájdete niekoho, s kým keď ste, viete, že je medzi vami také silné puto, ale pritom necítite okovy, je to presne ono. Vaša spriaznená duša, s ktorou môžete zažiť slobodu. Každý by mal v živote stretnúť aspoň jednu takú bytosť. Nanešťastie, stáva sa, že niekto svoju soulmate nikdy nenájde a skutočnú slobodu nezažije.


No, ak ste toto prečítali až do konca, a možno ste sa trochu aj zamysleli, tak myslím, že moje poslanie nezaniklo v mláke, ale dopadlo na úrodnú pôdu. Och, ako mám rada púpavy...