Z denníka

skrčená noha v modrom svetle z monitora vyzerá žabia vyzerá na spodku rozstrapkaná a súca na zaviazanie o silon a púšťanie do vetra jeho tok sa mrví medzi prstami bez času iba ak s víziou žobroty ale skôr tmavého osamelého bytu v mrakodrape s výhľadom na bezmocnosť ľudských stavieb škŕkanie prichádza zvnútra ale je jasné že jeho pôvod je v okolí a je neodstrániteľný za oknom vidno stláčanie kláves ale odraz a zvuk sú značne desynchronizované pretože priestor na pozorovanie je tak veľký že sa v ňom stratí akákoľvek vôľa a primitívna odozva ma pohltí zaschýnať na spojoch boľavých už aj počúvaním a zároveň sa topiť niekde