Zlodej príbehov - pokračovanie 8

     Ľadové kvapky dažďa hnané vetrom mi z boku bičovali tvár. Sklonil som hlavu pohliadnuc na špičky topánok ponorené v prúde kalnej vody valiacej sa po ceste, z ktorej sa stalo dočasné koryto takisto dočasného dažďového potoka. Nohy som mal úplne premočené, no tento fakt som vôbec nevnímal, tak ako som nevnímal vodné peklo, ktoré sa okolo mňa rozpútalo. Neprítomne som sledoval jednu nohu, ako robí krok späť, vzďaľujúc sa od kontajnera. Bolo to zvláštne, ale mal som pocit, že bolesť hlavy o niečo poľavila. Akoby sa jej zdroj nachádzal pod tým kontajnerom. Akoby tkvel v tej mŕtvej ruke. Akoby tá ruka bola vysielačom vysielajúcim vlny bolesti do mojej hlavy a čím ďalej som sa od nej nachádzal, tým bol signál slabší, až sa bolesť zmenila na neškodný šum. Experimentálne som urobil ešte niekoľko krokov späť a ono to naozaj fungovalo. Bolesť slabla, ustupovala.

     Cítil som, ako zverák drviaci moju hlavu povoľuje svoje zovretie. Stále som ustupoval nehľadiac za seba, až ma napokon po niekoľkých krokoch zastavil obrubník, o ktorý som zavadil pätou. Zavrávoral som krútiac rukami vo vzduchu snažiac sa opäť nadobudnúť rovnováhu. Až teraz som si uvedomil tú omračujúcu slabosť v celom tele prameniacu z videnej hrôzy. Zakrútila sa mi hlava. Keď som opäť nadobudol rovnováhu, bolesť hlavy bola načisto preč. To však nebolo všetko. Až teraz som si uvedomil, že moja myseľ bola počas celého tohto výjavu akási omráčená, akoby zabalená v snovej bubline, ktorá akoby tým, že som zavadil o ten obrubník praskla. Teraz sa na mňa zo všetkých strán vyvalila realita. Dážď bol znovu len dažďom, vietor vetrom...a ani v jednom z nich nebola ani kvapka hrôzy. Opäť boli obyčajné, prinajhoršom depresívne. Najväčšie prekvapenie však na mňa ešte len čakalo.

     Navzdory všetkému som sa prinútil pozrieť pod kontajner. Neviem, čo som čakal, alebo či som vôbec niečo čakal, ale pravda je taká, že ruka tam už nebola. Nezostalo po nej ani stopy a s ňou sa vytratili aj posledné náznaky absurdnosti tejto situácie. Viem, vyznie to hlúpo, veď táto situácia už nemohla byť absurdnejšia, ale myslel som to skôr v tom zmysle, že všetko bolo zas normálne, vrátilo sa to do svojich obvyklých koľají, sprevádzané všednosťou.

     Hoci som bol rád, že to takto dopadlo, nemohol som uveriť vlastným očiam. Všetko to bol podvod, halucinácia a ja hlupák som sa tu takmer psychicky zrútil. Bolo mi do smiechu a do plaču naraz. Začínam snáď naozaj prichádzať o zdravý rozum? Zdalo sa mi, že túto otázku si v poslednom čase kladiem dosť často. Ambivalentné pocity vyústili do nečakaného záveru. Nadobudol som náchylnosť nedôverovať tomuto svetu a ničomu, čo v ňom vidím. Bolo to zvláštne nebyť si ničím istý, ocitnúť sa uprostred Descartovského sveta, v ktorom nemôžete veriť ani sám sebe ani svojim očiam, pretože zlý démon môže číhať za každým rohom.

     Neodolal som pokušeniu ešte raz sa pozrieť ku kontajneru a presvedčiť sa, že to všetko bola len vidina. Nebolo tam vôbec nič, len mačka starostlivo si oblizujúca svoju labu. Môj srdečný tep sa opäť vrátil do normálu, no na tvári sa mi neobjavil žiadny náznak úsmevu, ako to býva u  ľudí, ktorý vidia niečo, čo ich vyvedie z rovnováhy a potom zistia, že to bola len vidina. Na mojej tvári skôr pribudla ďalšia vráska. Vráska, ktorá sľubovala, že sa v myšlienkach k tejto záležitosti ešte vrátim.

     Ešte posledný pohľad a s úľavou som odvrátil pohľad. So sklonenou hlavou som vystúpil na chodník a bičovaný vetrom a dažďom, s hlavou plnou otáznikov som zamieril dolu ulicou.