Zlodej príbehov - pokračovanie 9

     Neuveriteľné... Je vôbec možné, aby sa človeku niečo také prihodilo? Pýtal som sa v duchu sám seba, kráčajúc pri tom ulicou. Je možné, aby mal niekto vidinu tak intenzívnu a detailnú, hoci akokoľvek neskutočnú, že by podľahol jej sile a uveril, že to, čo vidí, je skutočné? Tajne som dúfal, že to možné je. Samozrejme, že to možné bolo, veď som sa o tom práve presvedčil na vlastné oči, ale dúfal som, že sa to stáva aj iným ľuďom na celom svete z akýchkoľvek fyziologických či psychologických príčin. Dúfal som v to, že nie som sám, a že na toto všetko existuje možno nie jednoduché, ale určite racionálne vysvetlenie.

     Avšak hlas v mojej hlave, ten hlas, ktorý patril a zároveň nepatril mne samotnému, tvrdil niečo iné:

     Nesnaž sa presvedčiť seba samého o niečom, o čom vieš, že to nie je pravda, že to pravda je, pretože ty vieš, že to pravda nie je, a preto sám sebe lož nenanútiš, nech sa snažíš akokoľvek.

     Dobre vieš, odkiaľ sa tie vidiny berú. Tá tvár na obrazovke tvojho počítača a mŕtva ruka trčiaca spod kontajnera, do detailu prepracované, tak skutočne pôsobiace, až je to neskutočné... Takými vidinami nemôže trpieť nikto iný na svete a ty to vieš. Prestaň to popierať sám pred sebou. Tá beštia sa opäť prebúdza k životu, tak si to priznaj. Prichádza, a toto je len príprava. Pripravuje si ťa na svoj triumfálny príchod. Prichádza ,a prichádza silnejšia ako kedykoľvek predtým. Ide si po teba. Už čoskoro ťa úplne pohltí, stane sa tebou a ty ňou budeš taký opantaný, že uveríš tomu, že to , čo robíš a na čo myslíš je prirodzené a správne. Prichádza, hovorím ti. Prichádza, aby ťa pripravila o rozum. Keď sa ťa dotkne, úžasom stŕpneš. Keď ti pohliadne do očí, stratíš všetku súdnosť, a keď si ťa k sebe privinie, rozplynieš sa v jej nekonečnosti. Prichádza, ide si po teba...

     Nie nie nie! Zo všetkých síl som sa snažil ten hlas v mojej hlave umlčať. Nešlo to. Vedel som o čom hovorí. Vedel som aj to, že má pravdu, ale desil som sa tohto proroctva, hoci som cítil jeho nevyhnutnosť. Tie slová zneli len v mojej hlave, no napriek tomu mi pri nich po chrbte behal mráz.

     Slová boli vyslovené a ja som si musel priznať pravdu. Tá beštia sa naozaj opäť prebúdza k životu. Vo svojej hrudi akoby som cítil buchot dvoch sŕdc, a v hlave sa odohrával súboj  dvoch myslí súperiacich o dominantné postavenie. Zatiaľ sa mi darilo odrážať jej útoky, ale ona sa vráti, silnejšia a besnivejšia, aby si zobrala čo chce. Tou beštiou je Tvorivá sila, smrtonosný dar prúdiaci v mojich žilách, tráviaci svojim jedom moju myseľ. Je neúnavná a chtivá. Neprestane, kým nedosiahne svoje, aj keby to malo znamenať smrť hostiteľa. Áno, je to ona, toľkými ospevovaná a uctievaná, tá ktorá z nás robí Bohu rovných. Vidno však, že tí, ktorí ju ospevujú, po nej len túžia a slepo závidia tým, ktorí ju majú. Nemajú ani potuchy o tom, aké to je, mať v sebe tvorivého ducha. Netušia, aké sú to muky a neustály boj až do úplného vyčerpania, ktorý sa vždy končí rovnako. Ona vždy dostane to, čo chce, nech je to akokoľvek ťažké, nedosiahnuteľné, či nereálne. Preto vždy, v minulosti aj v súčasnosti, každý, kto mal či má v sebe náboj tvorivosti, zomiera mladý, unavený a zničený.