tajné kLESBIČKY

Tajné kLESBIČKY

 

Stalo sa to, keď som bol ešte malý osemročný chlapec. Bolo to tesne po rozchode mojej mamy s nevlastným otcom. Mama sa odsťahovala z Prahy do Košíc a mňa tam dovliekla tiež. Začali sme bývať u Adriany.

Bol som z toho v šoku. Stalo sa to z dňa na deň. Celá rodina z toho bola v šoku. Takmer všetci buď mamu odvrhli, alebo sa jej jednoducho snažili vyhýbať. Nechápal som prečo. Veď nikoho nezabila.

Adriana bola maliarka. Neúspešná maliarka a ako som sa nedávno dozvedel, aj ťažká alkáčka, no so sestrou sme ju mali radi. Rozprávala nám vtipy, zabávala nás, keď sme sa nudili, ale vedela sa aj s nami pozhovárať.

Kedže som už spomínal, že bola neúspešná maliarka, neznamená to, že nemala žiadne peniaze. Učila v jednej škole malovať. Ja osobne som ju nikdy malovať nevidel. Škoda. Môj otec bol maliar, takže som sa na malovanie pozeral rád. Ale člověk nikdy nevie, však? „Možno že má niekde poschovávané tajné kresbičky a ukáže mi ich,“ dúfal som.

Ale to, že mala peniaze, zas neznamenalo, že sme boli nejaký pracháči. Žili sme z ruky do úst. No bolo nám dobre. Teda aspoň mne bolo fajn. Neviem s určitosťou povedať, ako to prežívali tí ostatný, no mne bolo fajn. Bola to príjemná zmena po Prahe, kde sme bývali v samom luxuse a prepychu.

Aj keď to nebolo s peniazmi bohviečo, každý deň sme mali čerstvé rožky, vždy vypraté oblečenie, no a sem tam sme aj utratili peniaze za nejakú tu zbytočnosť. Žili sme si jednoducho dobre. Teda, chcem povedať, že ja som si žil fajn.

Jediné, čo my nešlo do hlavy, bolo to oddelenie celej rodiny od mamy, a kvôli čomu sa vlastne Jano, bývalý manžel, s mamou rozišli. Bolo mi to čudne, ale nebolo to jedno z tích trápení, kvôli ktorým neviete zaspať. To v žiadnom prípade. No celá vec ma aj tak štvala.

 

To, že Adriana nie je až taká kamarátka, ale lesba, a k tomu ešte aj frajerka mojej mamy, som sa dozvedel asi tak po mesiaci pobytu v Košiciach.

V telke šiel hollywoodsky film o jednej afroamerickej lesbičke. Bola to moja prvá skúsenosť s homosexualitou. Bol to smutný film. Viem, že to bude znieť fakt prehnane, ale ta žena aj bola tučná a nebola zrovna najmladšia.

Stará obézna čierna lesbička.

Viem, že už hlavná postava znie priam tragikomicky, ale bol to fakt dojímavý film, možno že bol aj trochu čudný. Žena má rada ženy? Fakt čudné, myslel som si.

Dopozeral som ten film, a začal som rozmýšlať, čo za tajomstvo mi to chce mama prezradiť. Keď sme sa k Adriane prisťahovali, chcela mi povedať tajomstvo, ale až keď sa usadíme, alebo budem starší. Už si nepamätám, ako presne a kedy mi ho chcela povedať.

Neprišiel som, čo zač by to mohlo byť, no celé to bolo záhadne. Veď také aj tajomstvá majú byť, utešoval som sa nad prehranou tajničkou.

 

Počas toho, ako som nad tou záhadou uvažoval, prišla mame esemeska. Viem, že sa to nerobí, čítať niekomu správy, no mama nebola v izbe a ja som neodolal.

„Kto je zvedavý, bude skoro starý,“ vraví sa.

Vzal som mobil a správu som otvoril. Stálo na nej len „MILUJEM ŤA“. Správa došla z Adrianiného telefonu.

Čo to malo znamenať, prečo by mame písala takú esemesku?

Mama to určite bude vedieť. Mama to musela vedieť. Ja som nikdy kamarátom nepísal esemesky MILUJEM ŤA. Možno ale chcela povedať MALUJEM ŤA, veď bola maliarka, no až tak som tomu neveril, pretože Adriana vtedy, keď sme tam u nej bývali, nemaľovala. Ale veď čo, preklepy sa dejú, sú našou súčasťou, či nie?

Milujem a maľujem je ale veľký rozdiel, to by si všimla a následne by to aj opravila.

A tak mi neostávalo nič iné, ako sa na to ísť opýtať mamy.

„Adriana ti napísala esemesku, že ťa maluje.“

„Že ma maluje?“

„Hej, prečítaj si.“

„Tam je ale niečo iné,“ povedala hlasom, ktorý skôr či neskôr použiť musela.

„Ja viem,“ odporoval som, „preklepla sa.“

„Nepreklepla.“

„Ako to môžeš vedieť?“

„Ja a Adriana,“ povedala a nastala odmlka, „spolu chodíme.“

Čo?? Počul som dobre? Nie, nie, určite povedala niečo iné, veď také niečo sa stáva len starým tučným černoškám, či nie? Vravel som si v duchu. Zmeravel som a stál som bez pohnutia asi minútu. Už som na nič nemyslel.

Nakoniec som sa spamätal. Spomenul som si na Adrianu a aj na mamu a potom na obidve a ich utajovaný vzťah. Vtom som sa rozplakal. Nemalo to konca.

Ako mohla?

Ako mohol toto boh dopustiť?

Veď je to zlé!

Veď je to neprirodzené!

Veď je to proti všetkým pravidlám prírody!

Plakal som a hľadal odpovede na tieto otázky. Tak preto sa od nás rodina odlúčila. Preto nás už nemajú radi! Preto už nežijeme v Prahe!

Všetky moje otázky a tajomstva sa vyriešili jednou hlúpou esemeskou.

Mama sa ma snažila upokojiť, no nechala ma ešte plakať. Potreboval som to dostať zo seba von. Nešlo to ľahko.

Spamätal som sa asi po mesiaci. Vtedy si zo mnou sadla na menší pohovor.

„Čo si o tom všetkom myslíš, Viktor?“

„Neviem.“

„Trápiš sa preto.“

„Nie,“ zaklamal som

„Ja viem, že takto si sa to dozvedieť nemal, nemala som nechávať ten mobil u teba.“

„To si teda nemala.“

„Musíš pochopiť, že...“

„Čo mám pochopiť?? Veď také sa nerobí,“ vychrlil som a pokračoval som so stiažnosťami ďalej.

Mama ma len počúvala. Teraz už len čakať na to, aby som si uvedomil, že vlastne to je v poriadku, myslela si zrejme mama.

Ale je to v poriadku? Mama mi síce vravela, že je to v poriadku. Mal som jej veriť? Zdalo sa, že všetko je jasné! Nič nebolo jasné. Bol som ešte viac popletený.

Celé dni som sa nad tím trápil. Možno aj preto ma mama poslala na čas k babke.

„Ako sa tam máš?“ Dozvedala sa babka.

„Fajn a ty?“

„Čo je zač, tá lesba?“

„Adriana? V pohode.“

„Hej? V pohode? Nehneváš sa na mamu?“

„Už ani nie. Mal by som sa?“

„Hej, mal.“

„Prečo?“

„Je to zlé.“

„Ako to?“ Pítal som sa počudovane. Čudné, neprirodzené, ale zlé?

„Bohu sa to nepáči.“

„On také niečo povedal?“

„Nie, ale to len kvôli tomu, že o tom ani nepočul. Keby hej, tak by to určite zakázal. Aj církev to zakazuje.“

„Církev je lepšia ako boh?“

„Nie,“ povedala, no tušil som, že niekde v jej podvedomí je. A takto sme pokračovali ďalej, až sme nakoniec obišli skoro všetko, čo je podľa babky zlé. Uvedomil som si, a to som mal myslím šťastie uvedomiť si niečo také v tak rannom detstve, že babke to je len čudné a neprirodzené ako mne. To, že povedala, že je to zlé, mala asi z telenoviel, či čo. Hlavné uvedomenie sa, také osvietenie, bolo to, že babka vyrástala v katolíckom štáte s katolíckov výchovov. A to som do toho nemiešal komunistov, a tak...

No nevadilo mi, že babke to vadí. Čo už, ta výchova, vravel som si a cítil som sa pekelne nad vecou. Ešte tri dni som pred babkou chodila s hlavou hore.

Už som na to ani nemyslel. Prečo tiež, veď je to teraz fajn. Homosexualita už bola pre mňa v pohode vec. Normálka. Možno si poviete, že som sa nad vecou len cítil, no nebolo to tak. Kašlal som na to čo je čudné či neprirodzené. Cítil som, že je rovnako čudné, ako keď je muž s mužom, žena s ženou, a žena s mužom. A tak je to doteraz. Keď sa bozkávajú normálne vyzerajúci muži, nie je to pre mňa najlepší zážitok, ale úplne rovnako je to aj s párom opačných pohlaví. Hlavne, že sa všetci títo majú radi...

A tak som už vedel o všetkom. Jediné, o čom som nevedel a čo ma tiež ako jediné netrápilo, bolo kde a či vôbec má Adriana schované nejaké obrazy, alebo aspoň kresbičky. Tajné kresbičky.

„Kto je zvedavý, bude skoro starý,“ vraví sa.

Všetko kvôli jednej blbej zvedavosti. Tú esemesku som mal nechať tak, vravel som si celý ten poondiaty mesiac. Bol to asi fakt najťažší mesiac môjho života. Koniec, to uvedomenie, alebo skôr začiatok, bol pre mňa vykúpením a posilou ísť oukej ďalej.

„Kto je zvedavý, bude skoro starý.“

No, veď aj po tom mesiaci, keď som si uvedomil, že láska oboch pohlavý je oukej, som teda zostarol o niekoľko tisíc rokov. O celé milénia. No či Adriana ešte stále maluje a ako je to s tými kresbami, som sa nedozvedel…

---