Zlodej príbehov - pokračovanie 16

     LÁSKA!!! poviete si. Jasné, že viem, čo je to láska! poviete si. Ale viete to naozaj? Čo je láska? Blízky vzťah muža so ženou? Blízky vzťah muža so ženou spečatený posvätným manželstvom? Je to stav, kedy je jeden schopný urobiť pre toho druhého čokoľvek, dokonca aj položiť svoj vlastný život? Je to stav, keď dve duše splynú v jednu? Je to stav, keď dve mysle konajú ako jedna? Je to stav, keď dve diametrálne odlišné bytosti dokonale harmonicky  zosynchronizujú tep svojich sŕdc a tam, kde predtým bolo vidno šlapaje dvoch, sú odrazu vidno len jedny? Áno, poviete si, to je LÁSKA! Ak si to myslíte, súhlasím s vami, ale láska nemusí byť len medzi mužom a ženou. Láska môže byť aj medzi maliarom a obrazom, sochárom a sochou, medzi mysľou, ktorá dokáže vnímať, okom, ktoré dokáže vyroniť slzu nad každým dokonalým detailom tohto vesmíru. Láska dokáže byť nie len medzi milujúcim a milovaným, ale aj medzi nenávidiacim a nenávideným. Láska je vo východe a západe slnka, skrýva sa v kvapke rosy, v živote aj v smrti. Je všade, len ju nevidíme. Toto je tá krásna stránka lásky. Ja vám však teraz ukážem jej odvrátenú stránku, temnejšiu než tá najtemnejšia noc, strašnejšiu, než pohľad do bezodných očí strachu.

     Je krásne milovať a byť milovaný. Medzi vami a vašim partnerom sa vytvorí puto, ktoré vás navždy spojí v jedno, v jednu jedinú bytosť. Je to silné puto, nezničiteľné, neprerušiteľné..., večné (ak je láska medzi vami skutočná). Ak sa o svoju lásku staráte, rastie, rozkvitá a prináša vytúžené ovocie, plody vašich uskutočnených túžob a snov. Avšak nie ku každému je osud prívetivý. Keď sa človek dostane do nepriazne osudu, plachty jeho lode spľasnú a na jednu jedinú desivú sekundu zostane stáť, v tichu, uprostred ničoho, sám, bezmocný, stratený. Tá jedna jediná sekunda je večnosťou, v ktorej sa zúfalec utopí a stáva sa z neho zatratenec, hračka v rukách osudu, ten, od ktorého bohovia odvrátili svoj zrak. Zároveň sa však stáva vyvoleným. Vyvoleným v tom najodpornejšom zmysle slova, pretože ten, ktorý  nikdy nechcel nič viac, len byť so svojou milovanou sa musí zoči voči postaviť odvrátenej stránke tohto sveta, života, lásky.

     Všetko na svete má svoju odvrátenú stránku. Je to niečo ako vaše zlé dvojča, až nato, že je vo vás samotných. Temná stránka lásky, je ako odvrátená strana mesiaca. Je to stále ten istý mesiac, ale táto jeho polovica je zahalená tmou, tajomstvom, neznámom vzbudzujúcim strach.

     O čom hovorím? Hovorím o tom, keď niekto na krídlach šťasteny nájde svoju vysnívanú lásku, ale nepriaznivý osud pretočí presýpacie hodiny napriek tomu, že piesok v nich sa ešte celkom nepresypal. Znamená to, že niekomu došla trpezlivosť a váš spoločný čas tým vypršal. Tak sa dej vášho života naraz, v jednej sekunde zmení. Otočí sa o stoosemdesiat stupňov a to, čo ešte donedávna smerovalo k absolútnemu šťastiu, zrazu speje k absolútnemu zúfalstvu. Vašu lásku zahrdúsi smrť. Snehobiele krídla anjela stúpajúceho s úsmevom k nebeským výšinám spáli na popol ohnivý dážď závisti a hnevu, vznešený anjel sa utopí v čiernej smole nepreniknuteľnej pekelnej nenásytnosti ľudského pokolenia. Boli sme vznešení ako oni, anjeli, dokonca vznešenejší, ale sami sme sa zvrhli na dno existencie. Tam vonku sa dni striedajú s nocou, ale vo vás vládne už iba chladná noc. Vaša láska je mŕtva, ale puto pretrváva, naveky. Smrť mu nie je prekážkou. Čas sa zastaví a odmieta plynúť ďalej, kropiac slzami spomienky na prežité šťastie.   

     Uzavretí v samote cítite, ako život vo vašich žilách pomaly vysychá. Oči strácajú svoj jas a ponárajú sa do kalných vôd smútku. Studená ruka zviera vaše horúce srdce a tichým odporným šepotom vás ťahá tam, kde spočíva jeho život, jeho láska. Do podsvetia, do ticha, do  zabudnutia, na miesto odkiaľ už niet návratu. Telo chátra opustené v realite, zatiaľ čo duša plače na kraji útesu upierajúc zrak do diaľok temnejúceho horizontu. A tá chladná ruka vás stále zviera a ťahá do svojho náručia.

     Slzy, strach, samota, zúfalstvo, zatratenie, bezmocnosť, to je láska, akú ju nepoznáte. To je svet toho, kto stratil svoju milovanú. To je svet toho, ktorý chce to, čo už viac mať nemôže (čo mu už viac nepatrí) a odmieta to, čo mať musí. To je láska, keď vám pri blednúcej spomienke trhá srdce na kusy. Toto je láska, keď cítite, že by ste najradšej vyskočili z vlastnej kože a utekali, utekali ako o život a nikdy sa už nezastavili revúc pri tom na celé pľúca čo cítite, čo vás vo vnútri zaživa zožiera a ničí. Pritom by sa vám z očí liali potoky sĺz a miešali by sa vám pocity slobody s pocitmi šialenstva. Ale kto je šialenec, vy, alebo všetky tie bezcitné bábky, ktoré vás nechápu a nikdy nepochopia? Lenže vy nemôžete, spútaný smútkom sa nedokážete ani pohnúť. Umlčaný žiaľom nedokážete vyrieknuť ani slovo. To je láska.

     A čo je na tom to najhoršie? Najhoršie je to, že vám to stále pripomína. Zas a zas, stále dookola vidíte obrazy šťastia z minulosti. Stále dookola, stále tie isté v bláznivom kruhu. Nedovolí vám spať, nedovolí ani bdieť, nedovolí myslieť, žiť či zabudnúť. Zabíja vás z vnútra a pritom vás necháva stále žiť na okraji existencie. Pritom vám to stále pripomína a chce aby ste vedeli, každú skurvenú sekundu aby ste vedeli, že ste stratili to, čo bolo pre vás najcennejšie.