Rozlúčka

Ozvena kostolného zvona, práve troma údermi ohlásila neskorú noc. Tmavá postava  muža prišla k hlavnému vchodu zničeného domu a spod plášťa vytiahla kľúč.

            Keď sa brána otvorila, pred jeho očami sa zjavil pustý dvor, celý zarastený machom ako cintorín. Jeho kroky zanechávali odtlačky v nepoddajnom hustom pýre, ktorý sa rozrástol po celej ploche dlažby.

Nikto ho nevidel vchádzať, nikto ho medzi tými mohutnými múrmi nevidel. Mohol chvíľu len tak stáť a vrátiť sa do minulosti, tak ako sa vrátil do domu, pustého a prázdneho. Z jeho minulosti ostali už len trosky.

            Vyšiel po schodoch, ktoré sa mu chveli pod nohami, a pomocou ďalšieho kľúča sa dostal do obrovskej predsiene.

            Až teraz našiel sviečku namiesto baterky na ktorú zabudol. Hoci sviečku zapálil veľmi opatrne, zlovestné výpary domu ju hneď aj zhasili. Dych smrti sa zúrivo bránil životu; temnota zabíjala svetlo.

            Znova zapálil sviečku a šiel ďalej.

            Dvere medzi izbami boli otvorené, dovoľovali zraku i myšlienke slobodne prenikať dnu, do pochmúrnych hĺbok, kam už dovolili vkročiť smrti.

            Zachvel sa. Vzadu v salóne, kde kedysi začínalo schodište ozval sa akýsi zvuk. Ten zvuk, čo kedysi ohlasoval prítomnosť milovanej bytosti, ten zvuk vzbudzoval vo všetkých zmysloch pána domu život, nádej a šťastie. Tern zvuk, čo teraz už neznamenal nič, v minulosti znamenal všetko.

            Zamračil sa, zatajil dych, mal ľadové ruky. Pomalým, slávnostným krokom zamieril k rozpadnutým schodom. Len čo položil nohu na schod, ten čudný zvuk sa znova ozval. Vystrel ruku so sviečkou a hneď aj zbadal príčinu tých zvukov. Vypasený potkan schádzal po schodoch a pár krát sa mu podarilo šmyknúť sa, a spadnúť na ďalší schod.

            Iste to bol duch samoty. Všade s ním kráčala aj spomienka, či skôr tieň. Keď svetlo nakreslilo na stene pohyblivú siluetu, muž sa zachvel pri pomyslení, že jeho tieň je cudzí, zmŕtvychvstaný tieň, ktorý taktiež prišiel navštíviť tajomný dom.

                        Takto kráčajúc a snívajúc došiel až ku kozubu. Steny boli holé, izby prázdne. V kozube, ešte vždy otvorenom, ležala kopa popola. Ten jemný, biely a voňavý popol, to bol Sofiin nábytok, ktorý on spálil do posledného kúska. Prenikavá vôňa horiaceho orientálneho nábytku unikala do ovzdušia, napĺňajúc vôňou celý pás mesta, nad ktorým sa niesol dym a chodci celé dva dni dvíhali hlavy, aby sa nadýchali čudných vôní ktoré sa miešali s mestským smogom.

                        Ako som povedala, opustená a studená izba nimi ešte stále voňala.                             Sklonil sa, vzal štipku popola a dlho ho vdychoval. Zrazu sa sklonil. V škáre medzi parketami zbadal bielu sponku s veľkým kvietkom. Sponu z ktorej sa vždy smial, keď ju videl na svojej milovanej. Usmievavý skeptik, ten večne ironizujúci človek, ten ktorý v sebe potlačil toľko bolesti aby vyvolaj ešte väčšiu v srdciach iných, zdvihol tú detskú sponku a istý si, že ho nikto nevidí, nechal na nej jeden, jediný bozk. Ticho zašepkal: ,,Sofia“ a to bolo všetko. Otvoril okno a posvätnú relikviu vyhodil von. Posledný krát sa obzrel po hňom a časom zničenej budove a vyšiel do noci.