Príučka

PRÍUČKA

Autobus sa hrgľoval nočnou krajinou a v ňom podriemkavali poslední cestujúci čo sa vracali z poobednajších šícht.

- Konečná vystupovať! – zvolal do ospalého ticha vodič, keď zastal na poslednej stanici.

Aj Ľubo sa prebral z driemot. Čosi sa mu nezdalo: „žeby to naozaj bola už naša dedina ?“ Pretieral si oči a zízal cez špinavé okná autobusu, no nič zvláštne nevidel. „Určite to tak musí byť, že je to naša dedina, lebo keď už je to konečná, tak je to v poriadku,“ pomyslel si Ľubo a terigal sa z autobusu. V hlave mu hučalo, nohy sa mu podlamovali a celý svet sa mu krútil pred očami.

Konečne sa dostal von z autobusu a vykročil k domovu. No čo ako bol domotaný, predsa len po niekoľkých krokoch zistil, že čosi predsa nie je v poriadku. „Kde to som? Ale veď toto nie je naša dedina,“ hundral si popod nos a čudoval sa, čo sa to vlastne deje.

Chvíľu postál a obzeral si neznáme domy, no potom sa pobral ďalej. „Musím sa dozvedeť kde sa to vlastne nachádzam,“ uvedomoval si jasne v zatemnenom mozgu. „Idem do šenku, tam mi povedia,“ odhodlal sa a vybral sa hľadať krčmu. „Veď tam je najviac ľudí a okrem toho ma aj strašne smädí. Dobre padne pivko, alebo dve...“

Svieži vzduch pokročilého večera naňho pôsobil občerstvujúco. Pomaly si začal spomínať... „Dnes bola predsa výplata, no, voľačo som pustil, ako je pravda, ale peňazí mám dosť...“

Konečne našiel krčmu a vošiel dnu. Domorodci naňho čudne poškuľovali. Nepozdával sa im...Ľubo sa snažil tváriť prirodzene a nevšímal si ich, no o to viac sa začali zaujímať oni o neho. Rozkázal si pivo a vodku, vydzungol to takmer na dúšok, v kabátovom vrecku našiel peniaze, zaplatil a vyšiel von. Akoby priam v chrbte cítil podozrievavé pohľady dedinčanov, neznámych mu ľudí, ktorí v ňom akiste videli podozrivé indivíduum.

„Zistím si, kde som a kedy mi ide nejaký autobus. Veď je už desať hodín a ja ani neviem kde to vlastne som,“ hútal a oslovil dvoch chodcov:

- Prosím vás, čo je to za dedina? –

Skoro zmeravel od prekvapenia keď mu odpovedali akýmsi divným dialektom. Ani im vlastne nerozumel... „No zbohom to som si dal. Veď ja miesto pod naše vinohrady dostal som sa kdesi na druhý koniec sveta...“

No nestačil ani dohútať nad svojím rozpoložením, keď tu dostal takú ranu do hlavy, že hneď padol. Pokúsil sa zviechať, ale vzápätí dostal druhú do žalúdka. Keď sa prebral nevidel nič a nikoho. Všade  bola tma i v krčme bolo zatvorené. Len kde tu svietili pouličné svetlá. Dedina, neznáma dedina už spala. Bolo mu tak strašne zima, že nevedel čo robiť, len drkotal zubami a chúlil sa v slabom kabáte.

Pobral sa cestou – necestou. Keď prišiel na koniec dediny k tabuli, prečítal si pri zápalke meno dediny, ale nič mu to nehovorilo.

Vzdychol si a začal si najprv nadávať a potom sa ľutovať. Chcelo sa mu plakať, drvila ho zima a túžil po teplej posteli...

„Ešte dobre, že som chlap, ináč by som tu už reval na priekope ako malé decko...“

„Čože mi už teraz zostáva? Ta sa preč z nepriateľskej dediny, pešo dopredu, stále za nosom. Ba či idem správnym smerom,“ pýtal sa sám seba v pokračujúcom monológu. „Ale to je jedno, takto sa aspoň zahrejem a ráno uvidím.“

Šiel a šiel a dookola šíra rovina, samé polia až do nedohladna, ako mohol potme usúdiť. Siahol si do vrecka, že si zapáli, ale cigariet nikde. Pozrel sa do druhého, ani tam nič. „Asi som ich niekde vytratil...“ Siahol si do vnútorného vrecka a peňaženka s výplatou fuč !

„Ták preto tá bitka,“ svitlo mu v hlave. Nijako si totiž nevedel vysvetliť, prečo sa mu dostalo výprasku. Zostal tvrdý ako kameň, krvi by sa v ňom nebol dorezal. „Čo teraz ? Ako sa dostanem domov ?“ Prešmátral si všetky vrecká, ale našiel v nich iba zopár halierov. „Tak, dokonale ma obrali len čo je pravda,“ dumal a bolo mu do plaču.

„Musím si trochu odpočinúť, som unavený, hladný, smädný...“skuvíňal sám v sebe a ľahol si pod najbližší strom. Boli na ňom slivky, síce ešte nezrelé, ale od hladu a smädu v takej nezvyčajnej tiesni boli ako med. Najedol sa ich a snažil sa zaspať. Zobudil sa celý napuchnutý, doštípaný od komárov. Hrôza pozrieť sa na seba. „Fuj beštie ! Preč z tohto miesta !“ Až potom zistil, že spal blízko močiara.

A znovu sa pustil po rovnej ceste. Prišiel na rázcestie a pustil sa tou širšou. Medzitým sa začalo už aj brieždiť...

Odrazu začuje za sebou autobus. „Konečne !“ Divže nezvýskol od radosti a keď sa autobus približoval začal mávať rukou.

Vodičovi vyrozprával celú svoju kalváriu. Spočiatku sa smial, ale keď prišla reč na krádež, ani mu veriť nechcel.

- Žeby sme boli na seba ozaj až takíto? - Nakoniec rozhodol:

- Dobre odveziem vás kam potrebujete, ale druhýkrát sa pozrite do čoho sadáte, - zakončil Ľubove litánie.

- Ďakujem a zapíšte si moju adresu, potom vám pošlem za cestu – podal mu občiansky preukaz.

Ľubo sa unavený, hladný, smädný, doštípaný a opuchnutý s úľavou zvalil na sedadlo a zaspal. Zobudil sa až na hlasné slová vodiča:

- Vstávajte, o chvíľu budete vystupovať...-

Prebral sa a prudko potriasol otreštenou hlavou.

- Ešte raz vám pekne ďakujem, - rozlúčil sa a vystúpil z autobusu. Pravda doma ešte nebol, lebo musel čakať na spoj iným smerom. Ale hlavne, že to všetko mal za sebou. Konečne budem doma ! Síce bez peňazí, ale doma ! Nikdy si tak nevážil domov ako v týchto chvíľach.

„Tak mi treba,“ začal nový sebaobviňujúci monológ. „Nemal som toľko slopať. Ej, ale ja prisaháááám, už ani nebudem !“ Zatínal sa, zaveroval, že na alkohol tak skoro nepozrie. Premietal si znovu tú strašnú noc, ktorú prežil...

„Ja motovidlo, veď to ani nikomu povedať nemôžem, však sa mi všetci vysmejú“...Nuž čo, uzavrel, tak mi treba...

Ak aj Ľubo zabudol na svoje prísahy, nabudúce sa určite aspoň pozrie do akého autobusu nasadá...