Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seAko som prišiel o sny
27. 12. 2007
2
0
650
Autor
bennium
Ešteže to bola ľavá ruka, pravou som mohol aspoň čarbať tie svoje skice, tie machule na prázdne zdrapy, ktoré mi už liezli na nervy v posledných dňoch, ktoré som tam nedobrovoľne strávil. Dva týždne zavretý medzi vybielenými stenami a chlórom páchnucimi podlahami. Mal som tam asi milión ceruziek, pár štetcov a dvojo balení temperiek. Všetky tieto veci ma držali pri živote. A snažil som sa prežiť najviac ako to len šlo. Potreboval som nejako zhmotniť ten tok myšlienok, ktorý ma prenasleduje.
Ževraj oči v hneve. Od Pollocka, ale v mojom podaní. Nikto tomu nerozumel a len tie mladé nemocničné sestry sa na mňa dívali ako na blázna. V skutočnosti som ním tie dva týždne aj bol. Uzavretý, zahladený do seba, znechutený všetkým tým čím som prešiel za tých posledných štrnásť dni.
V podstate mohli mať o dva, tri roky viac odo mňa. Možno 24. Natiahnuté v bielych plášťoch pobehovali po oddelení, podávali pacientom nejaké modré, fialové alebo aké pilulky a na silu sa po nich usmievali. Ampulky s krvou nechávali na stojane vedľa dverí. Taká červená sa len tak nevidí. Sklená nádobka obalená kúskom papiera, na ktorom je bohviečo a vaše meno.
Tá modrina na stehne vyzerá stále odporne a to nehovorím o tom, ako vyzerala vtedy. Hnusná krvná podliatina asi desať centimetrov nad kolenom mala už asi všetky farby.
Stojím pred dverami a čumím na kľučku. Konečne. Chytím ju, stlačím a pomaly ich otvorím. Obrovské biele dvere vpustia dnu trochu svetla. Chodby sú tam nepríjemne tmavé a bez okien. Aspoň, že na schodisku je jedno veľké, priehľadne okno, ktoré dnu vpúšťa čistý vzduch a trochu svetla. Popri mne prejde chlap v župane, drží za ruku ženu v čiernom kabáte a nejakou bielou igelitkou. Ona sa k nemu čudne tisne. Vonku je zima a dokonca je vidieť aj paru vychádzajúcu z ich úst, keď sa rozprávajú. Chvíľu stojím pred nemocnicou, dýcham, dívam sa a pravou rukou šmátram vo vačku bundy, mal by som tam mať rukavice. Vlastne len pravú. Rukavicu na ľavú ruku nebudem potrebovať najbližšie dva mesiace. Sadru mám totižto od lakťa až po okraj prostredníka, tuším aj prečnieva. Nejako si tú rukavicu natiahnem na pravú ruku, popravím barlu, ktorá ma podopiera aby som sa nestrepal ako minule. S hrdosťou som sa predvádzal pred našimi, že aj so sadrou na nohe sa dá chodiť ako keby nič. Nedá. Teraz sa na to dívam sa akosi vyrovnanejšie. Vtedy som hodil barlu do kúta, nechcel ju ani vidieť, ale aj tak ju stále potrebujem a celý január budem.
Myslíte si, že máte dvadsať životov, a že ste sa s každým tým rokom o jeden narodili. Vám sa nikdy nič nestane, viete, že je niečo také ako smrť, ale to vás v tomto momente netrápi. Nikdy vás to netrápilo. Napadlo vás to raz, keď ste sa nepríjemne porezali do prsta a uvideli skutočnú krv. To sa vám však odvtedy stalo milión krát a určite ste nikdy neverili tomu, že na obyčajné porezanie do prsta by ste niekedy mohli vykrvácať a umrieť. Ste len obyčajný človek, taký ten usilovný študent, s lupou hľadajúci šťastie a zmysel života lebo všetci ho už našli, len vy chodíte po štyroch a každým dňom sa usilujete nájsť z neho aspoň kúsok. Skladáte každý deň po kúskoch akési rozbité črepy vášho života a vtedy to príde. Ste hrdý na to, že ste od sedemnástich písali básne až do toho nárazu a vtedy vám je to úplne jedno.
Ležíte na ceste a uvedomíte si, že žijete. Že dnes ste z neviem akého dôvodu nemali umrieť. Proste nemali. Za dve sekundy vám prebehol celý život pred očami, celý ten posratý, dvadsať ročný život, v ktorom ste pre nikoho nikdy nič neznamenali, boli ste asi až príliš naivný, vtedy keď ste verili na nesmrteľnosť. Áno prebehne vám aj to, ako ste rozbili susedke okno, keď ste boli ešte decko a krvopotne ste zatĺkali, že vy ste to neboli hoci vás videla. Všetky hádky vašich rodičov, ktorý na vás nebrali ohľad, už len z toho dôvodu, že ste boli decko a mysleli si, že aj tak nič nechápete. A chápali ste toho asi až príliš, aj keď ste nechceli. Celý život prebehne v menej ako dvoch sekundách a skončí sa tým, že vás zrazí čierny golf. Také to auto, ktorých je na svete asi zopár miliónov, vyrábajú ich malí, vychudnutí Kórejčania pri najlepšom za pár drobných, možno len za stravu a ubytovanie. Čo ja viem.
Ležíte na ceste máte roztrhnutú bundu, ktorú ste si tak strašne minulý rok na Vianoce priali. Chytíte si hlavu a pozriete sa na ruku, ktorá vás bolí rovnako ako všetko. Prstami si utriete čelo a zistíte, že to nie je žiadny sen.
S neuveriteľnou nechuťou sa pozriete na tú červenú. Krv. Žiadna nočná mora, z ktorej sa preberiete až v nemocnici. Ale aj tak sa preberiete až v nej a zistíte, že je to holý fakt. Skutočnosť. Realita. Zrazil vás čierny golf. Všetky moje sny o nesmrteľnosti sa rozplynuli s tým nárazom. Žiadna nesmrteľnosť nie je a človek je len úbohá bábka z materiálov, ktoré sú príliš krehké.
Okolo vás behajú cudzí ľudia, chytajú vás, ťahajú z tej cesty a čo ja viem čo ešte. Je ich tam asi desať vrátane šoféra, ktorý je z toho asi viac mimo ako vy. Máte tisíc chutí kričať po ňom, jednu mu vraziť, ale vy sa nedokážete ani pohnúť. Ani povedať, že nech vás všetci nechajú na pokoji, že to tak malo byť. Nechcel som od nich žiadnu pomoc, ale oni mali svoju pravdu, pud, ktorý ich tam automaticky ťahal. Pud, ktorý im kázal odvliecť ma z cesty k chodníku, pýtať sa ma na meno, ako mi je, a aby som zostával pri vedomí. Tieto vety opakovali asi päť minút, až po príchod sanitky. Nejako som zo zadného vačku vytiahol všetky veci čo som tam mal a okamžite mi ich niekto vytrhol z ruky. Mal som tam občiansky, zdravotnú, asi dve päťdesiatky, pár drobných a vodičák. Najhoršie na tom bolo, že som ich videl ako boli zamazané od krvi a museli ju zotrieť, aby videli na kolónku s mojimi údajmi. Krv, ktorá sa im vôbec nemala v ten deň dostať na prsty. Čo majú oni s mojou krvou, s mojím telom. Môže mi to niekto kurva vysvetliť?!
Prvý týždeň som sa nevedel sám ani poriadne najesť, aj tak bola tá nemocničná strava poriadne odporná. Zakaždým polo studená, buď nedovarená alebo rozvarená. Prvé dva dni som bol živý len z infúzií. Asi pól centimetra hrubá hadička privádzala do mňa tekutiny, ktoré mi mali zabezpečiť raňajky, obed, večeru, aj tak som tomu neveril, ako môže hentaká voda zabezpečiť kompletné jedlo. Nemohol som sa na to dívať, odporný pocit. Nemôžete si vybrať. Nie ste slobodný, robia to pre vaše dobro, ale na to im seriete. Nechcete tam byť, nikto sa vás nepýtal či si chcete dva týždne poležať v nemocnici. Rozhodla za vás šoférova nepozornosť, na ktorú som mal riadnu zlosť.
Infúzia stiekla a do hadičky z ktorej tiekla tekutina sa pomaly začala dostávať moja krv. Díval som sa na to, a už som sa vôbec nečudoval, už ma fakt nemôže nič prekvapiť. Krv sa dostala asi tak desať centimetrov od ihly a tiekla v hadičke ďalej. O chvíľu prišla zdravotná sestra, vytrhla mi ihlu s hadičkou z ruky a rozčuľovala sa nad tou "trochou" krvi v hadičke. Nepočúval som ju. Dvakrát mi hlasne povedala, že ju mám nabudúce ohlásiť, aby s tým nemala robotu ako teraz. Prikývnem a s barlou sa vlečiem na izbu. Medzi zuby precedila, ževraj či mi netreba pomôcť. Nič som jej neodpovedal. Nemal som chuť dostať zo seba ani slovo. Aj tak by to spravila len s nechuťou, ktorej som už ja mal aj tak za dvadsiatich. Ľahol som si na posteľ, zaťal zuby a chcel som kričať. Len jedno slovo, ktoré ma zožieralo. Prečo?!
Niekedy sa v živote stanú veci, ktoré proste nečakáte. Máte veľa plánov, chcete vyskúšať ako chutí suši, chcete zažiť aspoň jeden silvester v New Yorku, chcete sa vybrať do Thajska, len tak zo dňa na deň a zostať tam aspoň tri mesiace, dať sa tetovať, maľovať za pár drobných karikatúry, vidieť na živo Guernicu, ešte raz tie mazanice od Apella a všetky obrazy od Van Gogha, vidieť skutočnú mliečnu cestu a naučiť sa rozoznať malý voz od pegasa, naučiť sa hrať na klavíri a neviem čo všetko.
A aj tak vám nikdy nevyjdú veci tak, ako si ich plánujete, nikdy nebudete mať skutočnú istotu, že sa zajtra zobudíte, že otvoríte oči. Lebo raz ich zavriete a neotvoríte, vaše orgány, ktoré tých pár rokov pumpovali do vás život prestanú fungovať a vaša duša zmizne do spomienok ľudí, ktorým budete fakt chýbať.
Ževraj oči v hneve. Od Pollocka, ale v mojom podaní. Nikto tomu nerozumel a len tie mladé nemocničné sestry sa na mňa dívali ako na blázna. V skutočnosti som ním tie dva týždne aj bol. Uzavretý, zahladený do seba, znechutený všetkým tým čím som prešiel za tých posledných štrnásť dni.
V podstate mohli mať o dva, tri roky viac odo mňa. Možno 24. Natiahnuté v bielych plášťoch pobehovali po oddelení, podávali pacientom nejaké modré, fialové alebo aké pilulky a na silu sa po nich usmievali. Ampulky s krvou nechávali na stojane vedľa dverí. Taká červená sa len tak nevidí. Sklená nádobka obalená kúskom papiera, na ktorom je bohviečo a vaše meno.
Tá modrina na stehne vyzerá stále odporne a to nehovorím o tom, ako vyzerala vtedy. Hnusná krvná podliatina asi desať centimetrov nad kolenom mala už asi všetky farby.
Stojím pred dverami a čumím na kľučku. Konečne. Chytím ju, stlačím a pomaly ich otvorím. Obrovské biele dvere vpustia dnu trochu svetla. Chodby sú tam nepríjemne tmavé a bez okien. Aspoň, že na schodisku je jedno veľké, priehľadne okno, ktoré dnu vpúšťa čistý vzduch a trochu svetla. Popri mne prejde chlap v župane, drží za ruku ženu v čiernom kabáte a nejakou bielou igelitkou. Ona sa k nemu čudne tisne. Vonku je zima a dokonca je vidieť aj paru vychádzajúcu z ich úst, keď sa rozprávajú. Chvíľu stojím pred nemocnicou, dýcham, dívam sa a pravou rukou šmátram vo vačku bundy, mal by som tam mať rukavice. Vlastne len pravú. Rukavicu na ľavú ruku nebudem potrebovať najbližšie dva mesiace. Sadru mám totižto od lakťa až po okraj prostredníka, tuším aj prečnieva. Nejako si tú rukavicu natiahnem na pravú ruku, popravím barlu, ktorá ma podopiera aby som sa nestrepal ako minule. S hrdosťou som sa predvádzal pred našimi, že aj so sadrou na nohe sa dá chodiť ako keby nič. Nedá. Teraz sa na to dívam sa akosi vyrovnanejšie. Vtedy som hodil barlu do kúta, nechcel ju ani vidieť, ale aj tak ju stále potrebujem a celý január budem.
Myslíte si, že máte dvadsať životov, a že ste sa s každým tým rokom o jeden narodili. Vám sa nikdy nič nestane, viete, že je niečo také ako smrť, ale to vás v tomto momente netrápi. Nikdy vás to netrápilo. Napadlo vás to raz, keď ste sa nepríjemne porezali do prsta a uvideli skutočnú krv. To sa vám však odvtedy stalo milión krát a určite ste nikdy neverili tomu, že na obyčajné porezanie do prsta by ste niekedy mohli vykrvácať a umrieť. Ste len obyčajný človek, taký ten usilovný študent, s lupou hľadajúci šťastie a zmysel života lebo všetci ho už našli, len vy chodíte po štyroch a každým dňom sa usilujete nájsť z neho aspoň kúsok. Skladáte každý deň po kúskoch akési rozbité črepy vášho života a vtedy to príde. Ste hrdý na to, že ste od sedemnástich písali básne až do toho nárazu a vtedy vám je to úplne jedno.
Ležíte na ceste a uvedomíte si, že žijete. Že dnes ste z neviem akého dôvodu nemali umrieť. Proste nemali. Za dve sekundy vám prebehol celý život pred očami, celý ten posratý, dvadsať ročný život, v ktorom ste pre nikoho nikdy nič neznamenali, boli ste asi až príliš naivný, vtedy keď ste verili na nesmrteľnosť. Áno prebehne vám aj to, ako ste rozbili susedke okno, keď ste boli ešte decko a krvopotne ste zatĺkali, že vy ste to neboli hoci vás videla. Všetky hádky vašich rodičov, ktorý na vás nebrali ohľad, už len z toho dôvodu, že ste boli decko a mysleli si, že aj tak nič nechápete. A chápali ste toho asi až príliš, aj keď ste nechceli. Celý život prebehne v menej ako dvoch sekundách a skončí sa tým, že vás zrazí čierny golf. Také to auto, ktorých je na svete asi zopár miliónov, vyrábajú ich malí, vychudnutí Kórejčania pri najlepšom za pár drobných, možno len za stravu a ubytovanie. Čo ja viem.
Ležíte na ceste máte roztrhnutú bundu, ktorú ste si tak strašne minulý rok na Vianoce priali. Chytíte si hlavu a pozriete sa na ruku, ktorá vás bolí rovnako ako všetko. Prstami si utriete čelo a zistíte, že to nie je žiadny sen.
S neuveriteľnou nechuťou sa pozriete na tú červenú. Krv. Žiadna nočná mora, z ktorej sa preberiete až v nemocnici. Ale aj tak sa preberiete až v nej a zistíte, že je to holý fakt. Skutočnosť. Realita. Zrazil vás čierny golf. Všetky moje sny o nesmrteľnosti sa rozplynuli s tým nárazom. Žiadna nesmrteľnosť nie je a človek je len úbohá bábka z materiálov, ktoré sú príliš krehké.
Okolo vás behajú cudzí ľudia, chytajú vás, ťahajú z tej cesty a čo ja viem čo ešte. Je ich tam asi desať vrátane šoféra, ktorý je z toho asi viac mimo ako vy. Máte tisíc chutí kričať po ňom, jednu mu vraziť, ale vy sa nedokážete ani pohnúť. Ani povedať, že nech vás všetci nechajú na pokoji, že to tak malo byť. Nechcel som od nich žiadnu pomoc, ale oni mali svoju pravdu, pud, ktorý ich tam automaticky ťahal. Pud, ktorý im kázal odvliecť ma z cesty k chodníku, pýtať sa ma na meno, ako mi je, a aby som zostával pri vedomí. Tieto vety opakovali asi päť minút, až po príchod sanitky. Nejako som zo zadného vačku vytiahol všetky veci čo som tam mal a okamžite mi ich niekto vytrhol z ruky. Mal som tam občiansky, zdravotnú, asi dve päťdesiatky, pár drobných a vodičák. Najhoršie na tom bolo, že som ich videl ako boli zamazané od krvi a museli ju zotrieť, aby videli na kolónku s mojimi údajmi. Krv, ktorá sa im vôbec nemala v ten deň dostať na prsty. Čo majú oni s mojou krvou, s mojím telom. Môže mi to niekto kurva vysvetliť?!
Prvý týždeň som sa nevedel sám ani poriadne najesť, aj tak bola tá nemocničná strava poriadne odporná. Zakaždým polo studená, buď nedovarená alebo rozvarená. Prvé dva dni som bol živý len z infúzií. Asi pól centimetra hrubá hadička privádzala do mňa tekutiny, ktoré mi mali zabezpečiť raňajky, obed, večeru, aj tak som tomu neveril, ako môže hentaká voda zabezpečiť kompletné jedlo. Nemohol som sa na to dívať, odporný pocit. Nemôžete si vybrať. Nie ste slobodný, robia to pre vaše dobro, ale na to im seriete. Nechcete tam byť, nikto sa vás nepýtal či si chcete dva týždne poležať v nemocnici. Rozhodla za vás šoférova nepozornosť, na ktorú som mal riadnu zlosť.
Infúzia stiekla a do hadičky z ktorej tiekla tekutina sa pomaly začala dostávať moja krv. Díval som sa na to, a už som sa vôbec nečudoval, už ma fakt nemôže nič prekvapiť. Krv sa dostala asi tak desať centimetrov od ihly a tiekla v hadičke ďalej. O chvíľu prišla zdravotná sestra, vytrhla mi ihlu s hadičkou z ruky a rozčuľovala sa nad tou "trochou" krvi v hadičke. Nepočúval som ju. Dvakrát mi hlasne povedala, že ju mám nabudúce ohlásiť, aby s tým nemala robotu ako teraz. Prikývnem a s barlou sa vlečiem na izbu. Medzi zuby precedila, ževraj či mi netreba pomôcť. Nič som jej neodpovedal. Nemal som chuť dostať zo seba ani slovo. Aj tak by to spravila len s nechuťou, ktorej som už ja mal aj tak za dvadsiatich. Ľahol som si na posteľ, zaťal zuby a chcel som kričať. Len jedno slovo, ktoré ma zožieralo. Prečo?!
Niekedy sa v živote stanú veci, ktoré proste nečakáte. Máte veľa plánov, chcete vyskúšať ako chutí suši, chcete zažiť aspoň jeden silvester v New Yorku, chcete sa vybrať do Thajska, len tak zo dňa na deň a zostať tam aspoň tri mesiace, dať sa tetovať, maľovať za pár drobných karikatúry, vidieť na živo Guernicu, ešte raz tie mazanice od Apella a všetky obrazy od Van Gogha, vidieť skutočnú mliečnu cestu a naučiť sa rozoznať malý voz od pegasa, naučiť sa hrať na klavíri a neviem čo všetko.
A aj tak vám nikdy nevyjdú veci tak, ako si ich plánujete, nikdy nebudete mať skutočnú istotu, že sa zajtra zobudíte, že otvoríte oči. Lebo raz ich zavriete a neotvoríte, vaše orgány, ktoré tých pár rokov pumpovali do vás život prestanú fungovať a vaša duša zmizne do spomienok ľudí, ktorým budete fakt chýbať.