Zlodej príbehov - pokračovanie 25

V kútiku duše mi tlela iskrička nádeje, že sa odniekiaľ ozve neznámy hlas a presvedčí ma o tom, že sa mýlim. Že zaprie moje podradné myšlienky a vyzdvihne ma zo špiny do ktorej som sa zahrabal. Pesimizmus hlboko zakorenený a prúdiaci mojimi žilami ako životodárna krv mohol byť premožený iba nádejou danou niekým, kto nepatrí do tohto sveta. Jedna stránka mojej duše ticho čakala a striehla, načúvala hlbokému tichu, ktoré nič nehovorilo, zatiaľ čo tá druhá spriadala svoje plány podľa obvyklej schémy – nebadane sa priplaziť, zobrať si čo chcem a bez zaplatenia či vďaky sa opäť odplaziť do svojej nory.

     Žiadny hlas sa neozval. Zostal som tu sám, opustený, ponechaný sám na seba. Najhorším sudcom, ktorý vás môže súdiť, ste vy sami, pretože pred sebou samým nič neschováte, nič nezatajíte.

     Niekedy je túžba silnejšia ako svedomie. Častokrát sa človek uspokojí s vrabcom v hrsti. To preto, lebo toho má istého, ten mu patrí, k nemu sa vždy môže vrátiť. Túži po istote a stabilite, aj za cenu života podradného tvora, života vo vlastnom tieni. Nemá odvahu pozdvihnúť svoj zrak k výšinám, nedokáže sa odhodlať, pustiť vrabca (ku ktorému sa aj tak vždy môže vrátiť) a pokúsiť sa o holuba. Zbabelosť ho núti zostať nízkym, pretože o holuba treba bojovať a každý deň, každú minútu, každú sekundu dokazovať, že si ho zaslúžite. A to mnohí nedokážu. Zakryli sme našu zbabelosť do túžby po istote a stabilite, oklamali sme sami seba, hoci vieme, že je to lož. Zbabelosť je teraz našou túžbou. A svedomie len ticho mlčí so zakaleným zrakom, uzavreté vo vlastnej utópii, vo vlastnom sne o tom, že jedného dňa bude zas všetko v poriadku, tak ako má byť. Svedomie má svoju  vlastnú túžbu. Premýšľať o tom je tak isto nezmyselné, ako sa pýtať, čo je na konci tohto bludného kruhu.

     O čom tu vlastne celý ten čas rozprávam? Snažím sa vám vysvetliť jednu vec, a sám seba presvedčiť o inej. Pravda je taká, že som sa bál. Bál som sa a strach krútil a deformoval moje vnútro ako artritída, otáčajúc ma chrbtom k tomu, k čomu som mal byť otočený čelom a čelom k tomu, k čomu som mal byť otočený chrbtom. Ocitol som sa tak zoči voči vlastnému strachu a jediná pomoc, ktorá ma mohla vyslobodiť mi teraz teplým prstom kreslila lebku na chrbát. Prečo lebka a nie pomocná ruka?! Bol to výsmech, výsmech pravdy všetkým tým, ktorí sa boja postaviť vlastnému strachu. V tej chvíli som nevedel, čoho sa mám báť viac, toho, čo je predo mnou, alebo toho, čo je za mnou. Jedno mi však bolo jasné – záhuba je istá, nech sa rozhodnem akokoľvek. Priepasť čnie predo mnou aj za mnou. Niet sa kam pohnúť, no ak sa nepohnem, bude to ešte život?