Nanič deň

Zaklopal som na dvere a nazrel dnu.

„Dobrý... Čakáreň je prázdna, máte niekoho?“ Vnútri bola len sestrička.

„Nie, môžete ísť rovno za pani doktorkou,“ kývla k dverám naľavo. Prešiel som miestnosťou a vošiel do druhej. Doktorka bola príliš mladá na môj vkus. Teda na môj vkus na doktorky. To som si všimol už keď som bol u nej prvýkrát a zakaždým, keď som ju uvidel, musel som si to vduchu zopakovať.

„Á, pán... Kifica? Vírusové bradavice?“ Usmiala sa na mňa.

„Áno.“ Neviem, čo bolo na tom na úsmev.

„Tak si sadnite.“ Prekontrolovala ešte niečo v počítači. Vyzeralo to ako zodpovedný prístup k pacientovi alebo tak nejak. Ja som si zatiaľ nezodpovedne vyzúval topánky a sťahoval ponožky tak, že skončili naruby.

Doktorka svižne vstala z kresla, obišla stôl a pritiahla ku mne starú známu nádobu s tekutým dusíkom. Paráda. Pozrela sa mi na pravé chodidlo zospodu.

„Hm... Máte okolo toho stvrdnutú kožu. Orežem vám ju skalpelom.“

Tak toto sa mi už vôbec nepáčilo. Jej asi hej. Priniesla si malú sklenenú misku s kopou lesklých želiezok, čo vyzerali ako žiletky. Jednu vzala do ruky. Normálne by sa mi jej ruky asi páčili, ale dnes som videl, ako mi puchnú pred očami.

Po dvoch-troch zaškrabnutiach do mojej nohy prišlo očakávané finále. Zarezala o dosť hlbšie. Počul som ako to pleslo, keď mi kus kože padol na zem. Z nohy mi začala stekať krv. Doktorka sčervenela.

„Prečo ste tou nohou mykol?“ Snažila sa zastaviť krvácanie. Videl som, ako sa pod tenkou kožou na jej rukách niečo nadúva.

„Nemykol.“

Sústredil som sa na jej ruky. Akoby som sa pozeral na kopu huseníc. Lozili po sebe a na povrchu bolo vidno len odraz všetkého toho humusu, čo musel byť pod kožou. Ale nie nadlho... Koža začala praskať, červy vyliezať von a padať na zem, jeden za druhým, do mojej krvi. Pozrel som sa radšej doktorke do očí.

„Tak mi to obviažte, ja už pôjdem.“

                Obväz spravila dobrý. Podal som jej ruku. Aj stisk mala dobrý. Pevný, ale pocítil som pri ňom jej pokožku spôsobom, akým zvyčajne cítim vzduch z kúrenia v aute, keď sa chcem v zime rýchlo zohriať.

„Dovidenia.“

„Prídťe o dva týždne, budeme pokračovať v liečbe.“

„Dobre.“ Už ma nikdy neuvidíš.

Krívajúc som vychádzal z budovy a zapínal zvonenia na mobile. Mám také slušňácke sklony, že si ich pri rôznych príležitostiach vypínam. Niekedy ich zabudnem zapnúť a polovica tohto sveta sa na mňa najebe, že nezdvíham.

Teraz ma čakalo šesť neprijatých hovorov. Všetky od Dana. Zavolal som mu späť.

„No čau, čo si chcel?“

„Čo robíš?“ Snažil sa mať hlas, akoby práve plakal. Zahryzol som si do pery. Skúsil som odviesť pozornosť vtipným opisom situácie, z ktorej som sa práve dostal. Nenápadne som pri tom zdôrazňoval, ako ma bolí tá noha a ako nemôžem poriadne chodiť.

„Aha.. môžeš prísť do Kozáka?“ Počúval ma skutočne pozorne.

„Jasne, o hodinu a pol som tam.“ Zložil som. Zase sa s ňou rozišiel. Alebo ona s ním, už som strácal prehľad, kto je na rade.

O dve hodiny som dorazil na miesto. Dano sedel za stolom s nejakými neznámymi pochybnými typmi, zjavne už mal čo-to v sebe. Oznámil mi, že dnes to roztočíme. Vždy, keď povedal, že to roztočíme, do pätnástich minút sa zbľul. Radšej som ho teda prinútil zaplatiť a vykrivkali sme obaja von.

„Kurva, Andrej, kde ideme? Furt ma niekam vlečieš... človek aby sa nechal vláčiť hore-dolu po meste, keď nevládze.. tak toto nie.. kde ideme?!“

Chvíľu som rozmýšľal, či aj ja tak strašne revem, keď som ožratý. Asi hej.

„Ideme do parku.“ Park bol asi v polceste medzi Kozákom a Danovým bytom.

„Andrej,“ Dano sa na mňa zničoho nič zvalil. „Ja už nevládzem. Plánujem samovraždu.“

„No to je skutočne originálne. Smrť si plány nerobí, tak sa jej neser do remesla.“ Podoprel som ho a išli sme ďalej. Musel byť na mňa krásny pohľad: z pravej strany som za sebou vliekol nohu, z ľavej rovno celého človeka. Nejak sa mi podarilo prejsť parkom bez toho, aby si to Dano všimol a kým sme sa dostali k jeho bytu, ani sa neozval. Vliezol si rovno na záchod a zavrel sa tam.

Ja som si zatiaľ v kuchyni spravil čaj a zapálil cigu. Z Danovej izby som vyhrabal niečo na čítanie. Najlepšie čo sa dalo nájsť, bol časopis pre správnych chlapov plný článkov typu „Kamasútra do auta“ alebo „100 právd o Chuckovi Norrisovi“. Keď som sa dočítal, že Chuck Norris vie deliť nulou, počítať do nekonečna (viackrát za sebou) a stratil panictvo skôr ako jeho otec, usúdil som, že viem všetko čo potrebujem a išiel sa pozrieť na Dana.

Spal na záchodovej doske. S využitím všetkých svojich síl a nadprirodzených schopností som ho odniesol do postele. Spomenul som si na jeho časté alkoholové výpadky pamäti a napísal som mu odkaz na papier s dodatkom, že keď si niečo fakt spraví, tak ho zabijem.

Odišiel som.  Nohu som si už ani necítil, ale vedel som, že mi v topánke puchne. Keď sa vyzujem, pomaly sa naduje a praskne, ostane len kýptik, ktorý bude pri pokusoch o chôdzu škrípať o podlahu a ten zvuk mi bude rezonovať až v spánkoch.

Nejako som sa dostal na rodné sídlisko. Na rodnom sídlisku zaručene stretnete aspoň troch ľudí, na ktorých ste z neznámych dôvodov posledný rok nemali čas.

„Andrej, ježišikriste, teba som nevidela už veky! Čo tu robíš? Ostaneš dlho? Ako sa vlastne máš?“

Odpovedám vždy rovnako.

„Nikdy som sa nemal lepšie.“

Ako vo filme. Nikto sa nevie usmiať tak čarovne, ako ja.