Zlodej príbehov - pokračovanie 34

     Pred takou voľbou sa práve nachádzam aj ja. Ešte stále nezúčastnene sledujem svoju vlastnú ruku naťahujúcu sa za svetlom, pretože tam je odpoveď, no moja myseľ, akoby to odmietala akceptovať, sa vznáša niekde v hmlách. A predsa je tu nejaký utajený kúsok môjho vedomia, ktorý tú ruku sleduje a sleduje ju veľmi pozorne. Práve tá časť si uvedomuje celú vážnosť tejto situácie a v nesmiernom napätí prepadá zúfalému strachu. Skutočnému strachu, pretože teraz je to všetko, alebo nič.

     Dlaň a brušká prstov oliznú prvé lúče belostného svetla nepoškvrneného lžou. Sú akoby živé. Naťahujú sa a predierajú si cestu, nedbajúc na vzduch ťažký ako olovo. Spočinú na končekoch prstov a pri každom dotyku mi vystreľujú do celého tela paralyzujúce impulzy života predierajúce sa studenou smrťou, ktorá mi doteraz kolovala v žilách. Každý impulz znamená neskonalú bolesť, pri ktorej doslova cítim, ako niečo vo mne umiera. To svetlo do mňa vsakuje, vpíja sa. Cítim, ako sa jednotlivé imaginárne dvere v mojej myli, patriace mojim myšlienkam, snom, túžbam, ale aj skutočným zážitkom, jedny za druhými otvárajú, akoby po chodbách môjho osobného archívu, mojej mysle, chodil nejaký neznámy hosť, vrátnik, ktorý má univerzálny kľúč schopný odomknúť každé dvere. Žiadne z nich nezostávajú zatvorené, nič nezostáva utajené. Všetko vypláva na svetlo. Všetko, čo tajuplný pisár so šiltom a pisárskou páskou na snehobielej košeli, sediaci za starým hlučným písacím strojom zaznamenal mojimi očami. Tým pisárom je svedomie, vyslanec z iného sveta, ktorý spisuje všetky naše skutky, hriechy aj hrdinské činy, pre posledný súd, kde budeme súdiť sami seba. Je to potupný pocit, akoby sa vám niekto vkradol priamo do hlavy, no cítim, že je to nutné. Je nutné prehodnotiť všetko. Cítim sa ako nahý, ako odhalený zločinec, už nemám žiadne tajomstvo. Znásilnili moje súkromie.

     Strach ma obstúpil ako démon hrôzy. Stál som zoči voči dvom nesmiernym silám trhajúcim moje telo na kusy. ruka zaváhala a zastavila sa na polceste, akoby vzduch všade navôkol stvrdol ako sadra. Zavládlo nesmierne ticho, hlboké a mŕtve. Celý svet čakal so zatajeným dychom čo sa stane. Po chrbte mi behal mráz, telom mi zmietala zimnica – teda aspoň som si to myslel - , no napriek tomu sa mi po spánku spustil tenký pramienok potu. Jasný obraz svetla a ruky čnejúcej pred ním sa na chvíľu rozmazal. Svetlo sa vpilo do ruky a ruka do svetla, až kým netvorili jednoliatu neforemnú škvrnu. Zažmurkal som. Len s vypätím síl som dokázal udržať oči otvorené. Horúci pot ich svojou slanosťou dráždil a rozožieral, nútiac viečka konať svoju prácu. Mne na tom nezáležalo. Jediné na čo som sa chcel v tejto chvíli sústrediť, bolo svetlo predo mnou. Všetko ostatné bolo nepodstatné.

     V mysli som si opäť kládol milión tých istých otázok, a hoci odpovede boli tie isté a jasné, pre mňa nebola situácia o nič jasnejšia, či ľahšia. Cítil som sa ako ryska medzi dvomi miskami váh. Nevedel som,  na ktorú stranu sa prikloniť. Zahľadel som sa na svoju ruku, kĺzajúc pohľadom po jej krivkách, priehlbinách a vyvýšeninách, akoby som študoval povrch miniatúrnej planétky. Ešte nikdy som si ju neobzeral tak dôsledne, a čím ďalej a čím dôslednejšie som to robil, tým mi pripadala cudzejšia a vzdialenejšia, naozaj ako planéta stratená v temných hlbinách vesmíru.