Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte se99 alebo deväťdesiaty deviaty
Autor
.dunaj.
Nad Parížom, v opare, zapadalo slnko. Biele. Stál som pod Eiffelovkou a pozeral na ľudí okolo. Zamilované páriky, Japonci loviaci záber, či hipisáci sediaci na tráve, akoby vystrihnutý z čiernobielych fotografií môjho otca. Pozeral som nad seba, kde sa nosníky spájali do sietí kovových pavučín. Ty si ukazovala snáď smerom k Invalidovni a slnko stále padalo a mňa bolela hlava. Budúcnosť bola biela.
Večer sme chodili po Champs-elysées, svetlá vo farbách rovno do očí a krásne ženy, na tých najdlhších nohách plávali ako koráby na mori. Z barov hralo disco a okolo ručala cirkusová hudba z kolotočov pred Louvrom. Všetko je náhle jednoduché a jasné. Stačí čokoľvek začať v čakaní na večnosť.
Ešte raz uvidieť to uvidieť, miesta po ktorých som chodil pred rokmi, prúdy áut, psy, domy zostarnuté pred okamihom a medzi tým čudne farebné tulipány. Čierne, fialové, modré. Myslel som na tých čo tu žili. Zola, Proust, Strindberg, Miller.... všetci tu písali a medzi tým umierali pre slová, ktoré ležali všade okolo, v parkoch pod listami stromov, v Seine či vo vzduchu čakajúc na strany, na ten správny okamih. Skutočnosť vyrytá do papiera.
„Počuješ to ticho?“ spýtala si sa pred spánkom.
„Hej.“
„Tak to sa práve mesto nadychuje. Rozťahuje svoje ruky aby prijalo všetky deti do svojho kamenného náručia, v ktorom ich čaká smrť a ráno zmŕtvychvstanie. Milujem toto mesto, dáva mi takmer všetko čo chcem,“ vravela si mi a ja som počúval, počúval tú zem všade nad sebou.
Ráno som sa zbalil. Kráčali sme spolu. Náhle cudzia žena spolu s mužom v stredných rokoch na ceste. V blízkom parku sa starci hádali nad petangom a ty si hovorila niečo o mojom živote, o chvíľkovej samote a teplých dňoch, čo nás čakajú každého v inom meste. Príbehy čo končia náhle, uprostred. Človek pozerá na kamene pod nohami. Prechádzka medzi kostrami. Má čas. Viac času ako priestoru. Spomínam si, že mi vtedy bolo nepríjemne. Akoby predzvesť smútku, bielych dní. Snažil som sa zo všetkých síl nebadane pozabúdať jednotlivé detaily, ktoré tak nástojčivo tvorili obraz možného života. Ale svetlo bolo dobré.