Písmák 
Je uvoľnený a neodbytný. Potom zájde do kúpeľne, vezme kefku vytlačí pastu a opovážlivo si s ňou začne čistiť zuby. Pena mu tečie z úst. Vyzlečie sa a vlezie do postele. Tu sa zdržuje najradšej. V noci nám rastú nechty, vlasy i naše smútky. Zastrájate sa zo zaťatými päsťami, že zajtra s ním už vyrazíte dvere, ...že musíte žiť, ...že takto sa predsa nedá... On sa len smeje a pretiahne si paplón cez hlavu. Potom vyskočí z postele a vrhne sa k albumu na skrini. Pozerá staré fotografie a rehoce sa, ako hlupák. Niektoré fotografie, tie najmilšie otočí naopak, a tak ich zastrčí do albumu. Je ako malé zanovité dieťa. Výprask nepomôže. Vyjdem na balkón a hľadím do tmy. Akoby vám niekto pred oči podstrčil zle vybrúsené šošovky. V mojich slzách sa rozpúšťa celučičký svet. Ignorujete toho votrelca, čo sa vám nasťahoval do domu. Otáčam hlavu, aby mi nevidel do tváre. Potom sa vo mne niečo zlomí, akoby som sa vracal z nejakej obrovskej diaľky, ...a vrútim sa do obývačky. Vypadni! Skríknem. Trucovito si ľahnem do postele, ...je chladná a studená, ...a siahnem po liekoch na stolíku.