Pod rúchom spravedlnosti časť 3.

Tretia časť. Mali by ste už vedieť, že Márvinov otec zomrel nedávno a jeho mama ho už opustila keď bol ešte len mimino. Zatiaľ najdlhšia časť celého príbehu. Príjemné čítanie prajem :) P.S: Štvrtá časť sa ešte len píše. Prvé tri už boli napísané dávno tak som ich dal na tuto stránku. Tak do dvou týdnu bude štvrtá časť. Ťažko sa mi hľadá čas.

Trasúce sa Márvinove ruky upustili papierik, v ktorom bola napísaná tá najkrutejšia a najsmutnejšia správa v jeho živote. Kristína je mŕtva. Už nie je medzi živými. Pohltil ju zármutok z momentálnej situácie? Že mala manžela vo väzení, doma dve hladné deti a peňazí primálo? A čo deti? Sú bez mamy a ich otec... ten je stratený v chlade SailShare-skej väznice. Stratený, nemo hľadiac na padajúci papierik. Oči vlhké... prvá slza, za ňou ďaľšia. Smútok mu oblial srdce. Ako keď supy ohlodávajú zdochlinu, tak smútok ohlodával jeho srdce. Trhal mu z neho i tie posledné kúsky nádeje, šťastia či pokojnosti. V mysli sa mu zračila tvár jeho stratenej lásky. Kristínine zlaté vlasy sa trblietali v žiari slnka. Modré oči ako z rozprávky a pery... pery tak sladké pri každom dotyku s jeho perami. Pomalým krokom sa vydal do rohu svojej cely. Ešte stále s tým nemým pohľadom. Nemohol uveriť, že toto je realita. Keby to bol len sen. V duchu prosil...modlil sa... i žiadal boha o to, aby toto bol len sen. No nemohol sa zobudiť. Jednoznačne... toto je skutočnosť. Stál v rohu cely 77. Prizeral sa na pramienok špinavej vody po stene presne tak, ako jemu tiekla slza za slzou po tvári.
-„KRISTÍNA!“ skríkol všiou silou a v srdci sa mu zračila zlosť. Začal mlátiť päsťami do steny oproti nemu. „PREČO?! PREČO?!“ Kričal čím daľej tým viac a viac. Ruky mal už celé krvavé, no mlátil ďaľej. Bolesť necítil. Už len hnev mu prúdil telom a napĺňal každú jeho časť.
-„Čo to robíš? MÁRVIN!“ kričal Úbožiak z vedľajšej cely.
-„Hľad si svojho! Nech sa ten blb umláti do smrti. Je to kus smrdutého kravského lajna!“ s opovržením v hlase prehovoril Greg.
-„Takto o ňom nehovor! On má dobré srdce. Narozdiel od teba Greg!“
-„Nesnaž sa mi prikazovať Úbožiak! Je to taká istá nula ako si ty.“
-„Ty si tu tá nula!“ skríkol a odpľul si na zem hľadiac do Gregových očí. Ten sa len pousmial a uprel svoj pohľad na Márvina, ako stále mláti do steny. Vychutnával si ten pohľad.
Do mláky krvi pri nohách odsúdeného väzňa Márvina Windersona tiekla ďalšia a ďalšia. Krv za krvou. Kvapka za kvapkou.
-„Márvin prestaň! PREBOHA PRESTAŇ S TÝM!“ pokúšal sa ho Úbožiak skľudniť. Winderson odrazu prestal s mlátením do steny. Otočil a vydal sa smerom k posteli. Ľahol si a len tak hľadel do stropu nad ním, no neprehovoril ani slova, nevydal ani hlásku. Len hľadel. Päste mal celé krvavé a malíček na pravej ruke vyvŕtnuty dohora. Napriek tomu bol kľudný. Trasúcim hlasom z neho vyšlo pár slov:
-„Kri-...Kris-...Kristína! Moj-... moj-.. moja láska! Prečo?“
-Kristína? Čo je s ňou? Tvoja žena?
-„Mŕtva!“
Úbožiak si svojou kostnatou, chudou rukou prikryl ústa.
-„To...To má mrzí. Kto ju... kto ju... no veď ty vieš čo.“
-„Ona...sama... kvôli mne. Moja vina. To všetko. Moja vina.“
-„Nie! Nie! Toto nerób kamarád. Ty niesi na vine. To nemôže byť kvôli tebee. Určite nie! Ako to vieš? To bolo na tom lístku od toho strážnika? Nemal by si tomu hneď veriť. Je to strážnik. Načo by ti pomáhal. Veď-...“ Márvin mu skočil do reči:
-„Ja som nevinný. Strážnik... chce mi pomôcť. On vie kto skutočne zabil syna... sudcovho syna!“ vysvetloval Winderson a zhlboka popritom dýchal. Prežíval tažkú chvíľu.
-„Všetko bude dobré. Uvidíš.“
Márvin sa postavil a rozbehol smerom ku mrežiam, za ktorými bol Úbožiak. Zreval tak, až to bolo počuť po celej väznici:
-„Kristína je mŕtva! NEBUDE TO DOBRÉ!!!“ všade bolo ticho. Len Gregov šialený smiech, ktorý si nikto nevšímal, sa rozliehal po celom väzení.
-„Prepáč. Ja... mrzí ma to.“ Sklonil hlavu Úbožiak a vydal sa sadnúť si na svoje lehátko.
-„Mňa tiež. Mňa tiež.“ Smutným hlasom prehovoril Márvin a urobil to isté. Zahmlievalo sa mu pred očami. Necítil si ruku a hlava mu šla vybuchnúť. Všetko sa to len zväčšovalo čím ďalej tým viac až napokon to všetko z ničoho nič prestalo a on cítil divné odľahčenie. Padol na podlahu. Posledné čo počul bol Úbožiakov hlas:
-„Doktora!!! Strážnik STEVE! Zavolajte DOKTORA!“
Tma... už nič nepočul... nič necítil. Že by smrť?

Zobudilo ho raňajšie slnko, ktoré prešlo cez okno až do jednej veľkej bielej miestnosti, keď sestrička odhrnula závesy. Tá potom odkráčala z miestnosti preč a pri dverách k niekomu prehovorila:
-„Nechám vás o samote.“ Dvere sa zavreli. Márvin počul rinčanie zbroji a klopanie ťažkých topánok po podlahe. Prižmúrenými očami sa pozrel na osobu stojacu pri okne. Nevidel na ňu poriadne. Až keď sa otočila ohalila svoje zlaté vlasy a modré oči. Bola to Kristína. Usmievala sa naňho.
-„Kristína ty žiješ?“ Nemohol tomu uveriť. Tak predsa žije. Nebola to pravda. Marcus ho ťahal za nos. Kristína je v poriadku.
-„Mala by som?“ jej úsmev mu dodával šťastia do jeho srdca, ktoré skákalo radosťou.
-„Samozrejme že áno!“
-„Nie nemala!“ otvorila okno „Opustil si mňa aj malých. Opustil si nás!“ so slzami vyriekla Kristína a vyskočila z okna. V ušiach sa Márvinovi rozliehal jej krik. Šťastie bolo preč.

-„KRISTÍNA!“ skríkol Winderson ležiaci na zdravotníckom lehátku.
-„Pokoj. Len kľud. Bol to len sen.“ Upokojoval ho strážnik Marcus, ktorý sedel vedľa Márvinovho lehátka.
-„Kde... Kde to som?“
-„To je ošetrovňa väzňov Márvin. Len pár krokov od väzenia. Máš štastie. Ešte pár minút a už by si sa nezobúdzal s dvoma rukami. Je tak doktor?“ Marcus sa obrátil na postavu čiernovlasého muža, ktorý stál tesne za ním. Ten prikývol.
-„To je-...“ začal Márvin.
-„Áno to je doktor, ktorý ťa ošetroval. To jemu môžeš ďakovať za to, že tú ruku ešte máš.“ No Márvin miesto poďakovania silným tónom požiadal doktora:
-„Prosím, odídte!“ Doktor sa zmätene pozrel na Marcusa. Marcus chvíľu premýšlal a potom k doktorovi prehovoril.
-„Keby ste boli taký láskavý...“ doktor odišiel z miestnosti. Winderson nabral všetky sily na to, aby sa posadil.
-„Márvin nemal by si-...“
-„Kde sú moje deti?“ opýtal sa rychlo a stručne.
-„Sú v poriadku ne-„
-„PÝTAM SA KDE SÚ!!!“ krik sa ozval po celej miestnosti. O pár sekúnd pribehli stráže:
-„Všetko v poriadku Marcus?“
-„To nič. Ja len.... beriem ho späť do väzenia.“ Márvin sa prekvapene zahľadel na Marcusa. Nechcel sa tam vrátiť. Nechcel sa vrátiť do tej zapáchajúcej diery plnej zlodejov a vrahov. Hoolighan naň žmurkol.
-„Dobre teda. Máme ti pomôcť?“
-„Nie! Nie! Je to jeden väzeň. Nič sa nemôže stať.“
-„No nepodceňoval by som ho. Po tom čo sa stalo tu Gregorovi-...“
-„Héj! Vravel som, že ja za to nemôžem.“ Priplietol sa do konverzácie strážnik stojaci vedľa druhého. „Mal určite tak 100 kilo ak nie viac!“
-„Ó jasné. A akože ho to prezývali? Vychrtlík? Ten chlapík by ani meč nezodvihol.“
-„To sú drby! Ten muž bol veľký ako obor. Prisahám!“ hádali sa dvaja strážnici cestou von z miestnosti, v ktorej zostali len Márvin a Hoolighan.
-„Máš plán Marcus?“
-„Na nič sa nepýtaj a poď za mnou.“ Dvaja muži sa postavili a vyšli von z ošetrovne. Vonka zbadal Márvin, len pár krokov od neho vstup do väzenia.
-„Prosím! Nenúť ma sa tam vrátiť.“
-„A myslíš, že to mám v pláne? Vidíš tú čiernu uličku vedľa?“
-„Hej.“
-„Chyť ma za krk a pritlač ma tam o stenu. Bez nežnosti.“
-„Čože?“
-„Proste to urob!“ Winderson silno uchopil strážnika za krk a spravil, ako mu kázal. „Au! Nie tak silno.“
-„Prepáč, ale vravel si bez nežnosti.“
-„Veď hej, ale nemusíš mi zlomiť väzy. To je jedno. Nemáme moc času. Pozri sa naľavo. Vidíš ten kanál?“
Aj keď bol ťažko viditeľný a zarastený mechom, uvidel ho.
-„Čo s ním?“
-„Keď doň vlezieš tak o pár krokov ďalej uvidíš na zemi tašku. Bude v nej jeden dopis, jeden dosť podivný kameň a tiež nejaké jedlo. Najdi si odtiaľ cestu von. Ak by si sa stratil, tak v batohu máš aj mapu kanalizácie v SailShare. O všetko som sa postaral. Mal by si vyliezť tesne pred mestom. Potom utekaj ako najrýchlejšie vieš až k pobrežiu. Potom popri ňom cestou na sever. Po hodine cesty uvidíš loď. Pri nej by mal stáť moj priateľ Frank. Šedovlasý, starý chlapík. Ale na mori je ako doma. Položíš mu otázku: Dnes je ale veterno, no nie? A ak ti on neodpovie presne, že Pravda je. No nech nám veje do plachiet, tak to nebude on. V tom prípade ho zabi.“
-„To nie! Ja nie som vrah!“
-„A CHCEŠ VIDIEŤ SVOJE DETI?!“ zreval.
-„Áno!“
Marcus stíšil hlas do šepotu:
-„Tak vytiahni ten meč a-...“
-„MARCUS! KDE SI?“ bol to hlas jedného strážnika z ošetrovne.
-„Udri ma do tváre!“
-„Marcus! To nemôžem.“
-„Tak sa rozlúč s tým, že ešte vôbec niekedy uvidíš svoje deti.“ Márvinovi sa v mysli vybavili ich tváre. Musel to urobiť. Veď nemôže ich nehať osamote, presne tak ako jeho nehala matka. Zovrel päsť a vrazil Hoolighanovi jednu riadnu do spánku. Ten to vydržal. Ani s nim nehlo. Bol ako skala.
-„Ach jaj! Silnejšie!“ Márvin nemal viac síl. Jeho ruka ho ešte stále bolela, čo ňou včera mlátil do steny vo svojej cele 77 v SailShare-skom väzení. A vtedy si naň spomenul. Tak ohavné miesto ešte nevidel. Zápach moču sa krížil so smradom zvratkov. To bolo peklo, nie väzenie. Radšej by zomrel, ako by sa tam mal vrátiť. To bola jeho ďaľšia inšpirácia, prečo by mal od tiaľto utiecť.
-„Hej ty tam! Čo to má znamenať?!“ Strážnik z ošetrovne si všimol Márvina ako drží Marcusa pod krkom pritlačeného o stenu.
-„Rýchlo!“ šeptom precedil popod zuby Hoolighan, aby ho strážnik nepočul.
Márvin mu vytiahol meč z púzdra a jeho rukoväťou mu udrel po hlave. Marcus sa zvalil omráčene na zem.
-„STOJ! V MENE ZÁKONA-...“
-„Kašlem na váš zákon! I tak je nespravodlivý.“ Skočil do reči Márvin Winderson a rozutekal sa opačnou stranou od strážnika, ku vstupu do kanála.
-„STŘÁŽE!!! ZAVOLAJTE NIEKTO STRÁŽE!“ Márne strážnik kričal o pomoc. Väzeň bol už na úteku.

Zápach vrážal Márvinovi do nosa a slzyli mu z toho oči. Ale rychlo si na to zvykol. Vo väzení to bolo horšie. Pár krokov od seba uvidel hnedý batoh. Rozbehol sa k nemu, keď batoh zrazu uchopil do náručia nejaký homelessák.
-„STOJ! TO JE MOJE!“ No bolo neskoro. Homelessák už zobral nohy na ramena. Ale Márvin sa nevzdával. Snažil sa ho dobehnúť. Cestou zakopol o kameň a spadol. Muž s jeho batohom mu utekal z dohľadu. Winderson schytil kameň, o ktorý zakopol a hodil ho smerom k mužovi. Trafil ho presne do hlavy. Netušil, že bude taký presný. Keď k nemu dokráčal prevrátil ho na chrbát, aby mu videl do tváre. No videl len oči bez života a na rukách mal jeho krv.
-„Pane bože! Nie! To som nechcel!“
Zo zadu bolo počuť ako niekto otvoril poklop do kanála.
-„Utekal týmto smerom!“ Boli to stráže. V Márvinových žilách začal pulzovať adrenalín. Dal si batoh na plecia a rozutekal sa kade ľahšie. Za pár minút neustáleho behu sa ocitol pred rebríkom vedľa ktorého bolo napísané SSE1. Podľa mapy z batohu toto bola tá správna cesta.
Za rohom sa objavili stráže. „Tam je! Chyťťe ho!“ Nemal veľa času. Začal liezť po rebríku smerom hore. Ruka za rukou, noha za nohou. Liezol najrýchlejšie ako sa mu len dalo. Silu mu dodávali tváre jeho detí, ktoré videl vždy, keď zatvoril oči. Už bol úplne hore, ale päť stráží pod ním sa taktiež začalo driapať po zhrdzavenom rebríku. Nezostávalo veľa času. Otvoril poklop. Bol priamo pri nohách dvoch strážnych. Pred svojimi očami videl les GreenWood. Nemal úniku. Pod jeho nohami piati strážný a on pri nohách ďaľších dvoch. Musel konať rýchlo. V ruke ešte stále držal Marcusov meč. Ťažil ho, tak ho pustil rukoväťou smerom dole k strážnym. Prvého strážnika to zasiahlo priamo do tváre. Nehybne spadol do zapáchajúcich splaškov. Jeden z nich zoskočil dole, snažiac sa zachrániť ho.
-„Ty všivák jeden! Počkaj keď si ťa podám!“ ten chrapľavý hlas započuli aj stráže nad Márvinom. Ten improvizoval. Chytil ich za nohy a prudko nimi pohol. Ocitli sa vo vzduchu a silným dunivým pádom tvárou pobozkali zem. Winderson sa vyhúpol von, zhlboka sa nadýchol čerstvého vzduchu a rýchlo zavrel poklop, na ktorý ihneď položil dve omráčené telá strážnikov. Na nič nečakal. Zobral nohy na ramená a rozbehol sa smerom k pobrežiu.

-„ČOŽE!? ON VÁM ČO? DÚFAM, ŽE MÁTE NA TO ROZUMNÉ VYSVETLENIE!“
-„Upokojte sa pán Dargail. Väzeň je síce na úteku, ale má v pätách naších najlepších mužov.“ Pokojne prehovoril sudca hľadiaci z okna v miestnosti Grófa mesta SailShare. Zlaté hodvábne závesy, krištálový luster, dlhý stôl z drahého kvalitného dubového dreva, obrazy králov císarstva Saldaria vyvesené na každom volnom kúsku steny a červený, zlatisto vzorovaný koberec zdobili miestnosť a vytvárali atmosféru, ktorá hreje u srdca keď sa človek len tak na to všetko zahľadí. Ale či sudcovi hrialo u srdca?
-„Takých najlepších, že im utiekol jeden ubohý väzeň. A práve on. Uvedomuješ si v akých si problémoch?“
A hrialo u srdca alespoň grófovi?
-„ Vie o našom malom tajomstve ešte niekto iný?“
-„Našom malom tajomstve?“ Rozčúlil sa gróf a hodil svoj pohár schválne do okna, tesne vedľa sudcovej hlavy. „Tvojom malom tajomstve! Ja s tym nič nemám! Vôbec neviem prečo by som ti mal pomáhať.“
-„Vtedy na útesu pamätáš?“

Chladný oceánsky vietor sa otieral o Dargailovú tvár. Narážanie vĺn do skál pod ním. Plač ženy. Čierna obloha. Dažď...Blesky... To boli zvuky, ktoré mu navždy zostali v mysli.
-Na čo čakáš? Hoď ho tam! Hlas sudcu sa odvtedy moc nezmenil.
-Bože môj! Čo to robím!? Urob to ty! Dargail sa otočil a kráčal s babätkom v náručí naspäť.
-Prestaň robiť scény! Proste ho hoď do oceána!
-NIE PROSÍM! NIKOMU NIČ NEPOVIEM!!! LEN HO NEZABÍJAJTE! Nariekala žena len pár krokov od sudcu. Na tvári mala viac sĺz, ako dážďových kvapiek.
-Čo sa to tu deje? Z tmy vyšiel muž s vysokou postavou.
-Otoč sa a choď preč! Nepleť sa tu lebo...- začal Dargail
-Prosím! Chcu zabiť moje dieťa! Nedovolte im to...-
-TICHO TI ŠTETKA! Skríkol na ženu sudca.
-Vy chcete čo? Preboha! Budúci sudca chce zabiť nevinné dieťa! O tomto sa dozvie váš otec! Dargail položil dieťa na zem a krokom sa vydal k mužovi. Keď plačúca žena videla plačúce babätko len tak položené na zemi, neváhala a vrhla sa za ním po štyroch, no tesne pred tým, než sa ho dotkla, do nej surovo kopol sudca. Zvalila sa na zem a držala sa za brucho.
-Nie nedozvie! O to sa postarám! Prehovoril Dargail a vytasil meč. Vrhol sa po mužovi. Ten sa rýchlo vyhol čepeli meča. Na nič nečakal a vďaka silnému kopu do Dargailovej ruky ho odzbrojil. Priblížil sa k nemu bližšie a dal mu pravý hák. Dargail padol na zem, chcel sa postaviť no tu pred sebou uvidel ostrý hrot svojho meča. Meč sa zdvihol a vyzeralo to, že každú chvíľu sa stretne s Dargailovou hlavou.
-Ako sa opovažuješ...- spustil muž, ale nedokončil vetu, kedže ucítil chladnú dýku ako sa mu pritláča k hrdlu.
- Polož ten meč na zem! Chladne prehovoril 17 ročný sudca. Teda, byť presnejší, tak budúci sudca. No muž bol rýchlejší. Rýchlo sa stočil a rukoväťou mu vrazil priamo do spánku. Dargail zachytil svojho padajúceho 17 ročného priateľa. Medzi tým sa muž rozbehol smerom k žene, chytil ju za ruku a zo zeme zodvihol dieťa a spolu s nimi utiekol smerom do lesa.

-„Tak dobre! Ale viac potom už odo mňa nežiadaj. Povolám naňho svoju súkromnu gardu. Tej ešte nikto dosiaľ neutiekol. Ale nič ti nesľubujem. Ak sa zistí čo sa stalo, tak ja a ty sme minulosťou dobre?“
-„Neboj. Stačí mi jeden mesiac a dva týždne. Potom budem za vodou.“ Zaškeril sa sudca a zatiahol závesy.

Márvin bežal až mu nestačil dych. Obzrel sa za seba. Nikoho nevidel. Aj tak nespomaloval.
-„Loď..... eh....loď! Kde je ta prekliata loď.“ Už to bola hodná chvíľa a stále nič, len piesok, on a horúce slnko, ktoré mu svietilo do očí. Tie už mal tak prižmúrené, až ledva videl na cestu. Ako keby slnko nechcelo, aby videl pred seba. Bezmocne sa zvalil na zem a lapal po dychu. V batohu nahmatal flašku. Bola to čístá eufória, keď sa jeho pery dotkli prieračnej, sviežej vody. Poznal tú vodu. Taká svieža voda tečie len z Werqielského prameňa. Aj malinká kvapka takejto vody vie utíšit smäd behom sekundy. Marcus musel vedieť, že Márvin bude riadne smädný. Veď bežať 3 kilometre za horúceho slnka. To je veľký výkon. Winderson prekvapoval samého seba. Musel to byť adrenalín, čo mu dodával výdrž a rychlosť. Je zaujímavé, čo dokáže s človekom urobiť strach. Pozrel sa za seba.
-„Ale nie!!!“ celý čas bežal pieskom a zanechával za sebou stopy. Musel pokračovať. Inak ho stráže dobehnú a skončí tam, kde začal. A to nechcel. Nikdy! Nikdy sa do toho väzenia nevráti. Radšej zomre. Postavil sa na nohy. Ale nebežal dlho. Slnko zašlo za mraky. Pred sebou videl veľkú drevenú loď. Márvinovi sa zovrel žalúdok. Na nič nečakal a rozutekal sa smerom k lodi.
-„Haló! Je tu niekto?!“ Kričal Winderson stojací pred mostíkom vedúcim na palubu lode.
-„Čo mi máš povedať?“ hlas mu bol povedomý. Len nemohol si spomenúť komu patril.
-„Dnes je ale veterno, no nie?“
Starý muž zošiel po mostíku dole. Márvin poznal tu tvár. „Otec?!“
-„Pravda je! No nech nám veje do plachiet!“

Mŕtvy muž, je nažive!

---