Slova, slova, slova...

slova jsou dulezita, da se jimi spoustu veci popsat, da se jimi domluvit, da se jimi milovat i zabijet..da se jimi pohladit, zradit, ..jsou soucasti naseho byti../**

Slova jsou jen slova Tak tomu bolo vzdy a vzdy tomu tak bude. Maju moc ovplyvnovat, davat nadej, zatracovat, preklinat, ale vzdy len v istom uhle reality (vacsinou snovej). (Takze najvacsiu moc maju na namesacnych) Nakoniec sa takmer vzdy otocia proti tebe, alebo aspon od teba. Je to jak s chlastom. Kocovina slov, prichadza po kazdej prebdenej noci, je v kazdej nenaplnenej tuzbe v kazdom okamihu tvojej slabosti. ci neistoty. Slova zrazu stracaju zmysel, vysmievaju sa ti, odsudzuju ta a hraju proti tebe - tie iste slova, ktore predtym masirovali tvoje ego a lichotili ti. Tak chod a uchop zmysel toho o com tak tak s istotou pises. Zatras tym zmyslom, pobozkaj hviezdy, prezi tu euforiu hektickej kazdodenosti, vykric svoje sny do utrob starobylej noci, porozbijaj okna neistoty... Nakoniec najdes sam seba sediet v svojej izbe, strateneho v obeznej drahe svojej hlavy, carbajuceho na papier slova zmietajuce sa na hranici sveta svojej mysle a toho co nazyvame skutocnostou A cierny vtak za oknom bude spievat tuturi tu tu ri tu a ty nahle zistis ze ma pravdu...