Aj na konci koľajníc rastie tráva

Aj na konci koľajníc rastie tráva......

Tak som sa zobudila. Hm, ďalší živý deň o krásnom ružovom sne. Som sa rozhodla prestať zo svojím životom. Možno terajším, možno predchádzajúcim, možno....

Zobuď, zobuď sa ... ale tu je krásne ... vtáky ... sliepky ... posrané malé králiky ... bodkočiarky a otázniky. V malom, všetko v malom. Za ohradou slnečnice ...pamätáš sa, ako Ti tvoj frajer priniesol slnečnice ... science-fiction, hlúpy smrad zúfalých krokov do neba. Time after time. A stromy nadopované trávou v krajnom objatí vlastných žíl. Rozseknem vám kôru priamo do srdca ... nezaslúžite si to.

Tak som z recesie dala nakresliť čierny kruh s bielou bodkou a napísať: nechoďte za tým svetlom ... na náhrobný kameň. Môj.

Aký to bol človek? Hrdza veľa rozprávala, starala sa o deti, milovala deti a deti milovali ju. Chcela byť učiteľkou. Chcela byť šťastná. Chcela byť milovaná... Hrdza chcela veľa a naraz...aby mohla byť tým, čím chcela byť v očiach iných, ale najmä v očiach svojich. Chcela byť len človekom. Malým bezvýznamným človekom, ale s atribútmi veľkosti – chcela len milovať a byť milovaná.

Prišla som na svet celkom malá a toho čarodejníka sa už od kolísky bála...lalalalala...

A blablabla...rodina stojí v čiernom nad otvoreným hrobom a ja sedím na náhrobku a fajčím posledné Marlborro light s nízkym obsahom nikotínu. Ako obeta neviditeľnému bohu sa vznáša môj dych. A sedím a hompáľam nohami a sledujem, že celkom pekný a hlboký hrob mi dali vykopať...ani ako tie posledné...keď som sa pochovávala pred nimi a sypala si na hlavu popol a do úst čili papričky a skrývala si nahé prsia do vrecoviny... svet pripísal mi dáke viny...premnoho...

Je celkom zábavné počúvať kamarátov, ako sa o mne vyjadrujú...aká som bola skvelá a dobrá kamarátka ....HOVNO ... nikto z vás ma nepoznal, vy hnusní bastardi. Dávala som vám a dávala až mi nič nezostalo... ani pokoj, ani láska, len trápenie a bolesť. To ste už nechceli??? Nie nechceli, to bol môj kríž. A nikto ho so mnou nechcel niesť.

Nech si zapamätajú vaše deti, že tie hnusné romány s erotickým nádychom som neschovala ani nespálila, ako mi bolo prikázané vyššou mocou a predstavenými, ale surovo nad nimi  ONANUJEM...a čo? Veď všetci sme ľudia, niektorí nie stvorení na lásku. Alebo len lásku na jeden deň, na jednu noc? A čo na celý život ... hahahaha ... nenechajte sa vysmiať ... chlapi- svine ... presne tak. Pomsta bude sladká!!! Vrátime sa ku koreňom a s hnevom porovnáme stav lásky a staré priateľstvá a toto nás zrazí k zemi a pritlačí k papučiam starého sultána, ktorému treba bozkávať nohy a nehľadieť na jeho tvár.

            A Marika mala veľké srdce --- no to ste sa teda trafili, áno veľké hypertrofické srdce a nikto o tom ešte nevie, ani na pitve tí slepí doktori nič nezistili --- a Majka bola mojou jedinou láskou --- to hovorí ten, čo sa rozhodol pre menšie zlo, bez zábran --- a Majušku som veľmi miloval --- to iste, hajzel egoistický --- a samé koniny o tom, ako ma všetci poznali ... samé blbosti.

            A vtom som sa rozosmiala ... juchú, Maťko a Kubko ... áno, nech sme všetci veselí ... táto pieseň, vážne dobrá skladba ... splnili moje posledné želanie. A teraz ON ... no poď na férovku, len tam hodíš hrudu, hodím ti ju do hlavy. A teraz ty, moja milovaná sestrička ...

            Naše heslo, IQ kleslo. Zabi bobra, zachráň les, nebuď taký lenivec. Nooo ... tak pozor, ja vôbec nie som lenivá. Ja som odporne lenivá! Ako ste mi to hovorili po dlhé roky, tam máte do hlavy granát ... som lenivá ako voš alebo ako iné potvorky.

Predtým, pamätáte sa, že som Vám chcela napísať tento list. Tento list o poslednom skonávaní básnikov na Pražskom orloji ... smrtka nestojí ... nebojte sa, veseľte sa ... život Vám ustrojí. He a koniec. Svoj testament zahrabávam do štvrtého hrobu vpravo od uličky a viem, že tam bude naveky na bezpečnom mieste. Nič Vám už nepošlem. Nemám Vás rada, odpočívajte v pokoji, duše v očistci.

Naveky.

                                                                                                          Vaša Mária