Keď odletia lastovičky

Keď odletia lastovičky...

próza

Bol som si raz zapísal, že moje posledné ja kráčalo v tme na autobus. A v ňom samí pštrosi. Nekonečný zástup neskonalého šťastia v žití pštrosa. Stal som sa jedným z nich.

A hodiny odbíjali, predbiehajúc aj padajúci sneh za oknom.

„Veľké prázdniny. Hurá! Dovolenka!“ Ako všetci spiaci zimným spánkom sledujem drôty, či už odleteli všetky lastovičky do teplých krajín. A ja s nimi.

Posratý čas! Už dávno som mal byť v práci. Dedo včera zasa stratil jeden autobus a moje vlasy kreslili zaujímavú vzorku v umývadle. Včera pršalo, dnes sneží. Rožok, káva, papuče, peňaženka – samé nepotrebné veci. A na hodinách ďalšia hodina znamená nový deň.

            Žena ešte spí. Mala byť predsa na nočnej, ale aj tak spí vedľa mňa. Zaklopem si trikrát na čelo, či je tam rovnako prázdno ako v našom byte. V žiari reflektorov možno už tisíceho milovania som si spomenul na dedov autobus. Odfičal som rovno z dažďa do knihy.

Knihy, knihy, knižky! Tá predajcovia nemajú srdce. Ale asi ani spisovatelia. Tak, ako ja, zaľúbene hľadia na čiernobiele vtáky v teplých krajinách. Raz aj môj portrét bude v nejakej knižke a učitelia všetkých krajín sa spoja v nadávaní naň: Pozoroval lastovičky, staval sa proti politike, posral si život! Hm, až štvrť strany, možno na pol.

            Včera som mal chuť vykrútiť tomu pánovi v sivom obleku krk. Pako jeden! Čo sa má čo starať do mojej roboty?! Na jeho mieste by som si rozmyslel, či by ma bavilo len komandovať okolie a správať sa pritom ako Boh. Je síce šéf, ale nemôže byť Boh.

„ Nekomandujte, prosím, lastovičky!“

Vŕzg, vŕzg, vŕzg! Mokrý sneh robí pesimistické mláčky tam, kde stupím. Večer sa zas budem brodiť po členky v slanej vode. Žena sa rozplakala, že zabudla ísť nakúpiť. Mať tak jej problémy, som majster sveta. Nekonečný rad tichých hostí v mramorovom údolí očakával návrat lastovičiek. Zúril som! Takto obmedzovať vtáky! Normálne, nechutné vymývanie mozgov. Pália ma oči od soli, asi sa na mňa prenáša ženina ranná plakacia choroba.

 

*

Zabudni na táranie. Blablablabla...nestihol som sa ani obzrieť, aby som nezbadal, že človek je v tomto svete celkom sám. Na jednej koľaji s rozprávačmi rozprávok a redaktormi pokútnych časopisov.

Pani na vrátnici sa na mňa usmiala: „Dobré ráno! Podpíšte sa, prosím, pán Bosý. A volá vás šéf.“

Môj podpis nestál ani za tú vďaku, ktorú som jej prejavil. Dnes bol nečitateľný. Okašľať to celé. A just sa nepolepším! Aspoň nie dovtedy, kým dedo nenájde autobus.

 

*

            „Vážení zákazníci v našom obchodnom centre môžete nakupovať aj na splátky. Bližšie informácie získate u pracovníkov na finančnom oddelení....“

Nezabudla by som pridať, že tento oznam sa mi týčil v mysli ako mrakodrap. Karol by asi nebol nadšený.

Ešte chlieb a rožky! Hm, načo vlastne rožky? Karol jeden ráno zjedol, precízne natretý maslom, schrúmal ho s nakrájanou paradajkou. Chýba v regáli. Ako pohladenie a bozk, keď muž  nie je doma.

„Vyložte, prosím, tovar na pult.“

Zamyslela som sa. Takúto robotu, takýto nezáujem o ľudí by som nemohla tolerovať.

Ach, zabudla som Karolovi povedať, že včera volala mama. Bude mať radosť!

 

*

Nezabila som ho! Len som mu dávala jesť, zrazu omodrel a umieral. Prosebne na mňa vypúlil tie milé šibalské očká, čo ma s úprimným žmurkaním vyprevádzali z miestnosti.

            „ Sestrička! Vy ste anjel. Podáte mi, prosím, pohár vody?“

            „Ale samozrejme,“ vtedy som nepostrehla červeň na lícach, „samozrejme, pán Kusý!“

Asi zomrel už skôr. Ešte skôr než odleteli lastovičky.

            „Viete, mám rád tie vtáky, sú také prítulné!“

Nevidela som ešte prítulné lastovičky, ale to neznamená, že pán Kusý bol smutný a šibnutý človek. Mal ich rád a zomrel bez nich.

Ach, ľutujem nás ľudia!

 

*

Boh stál na konci chodby. Sloboda! V rámci hľadania východísk, nemohol som nájsť východisko z problému.

            „Karol, Karol, poď sem!“

Lenže mne sa nechce. Nemám chuť na trápny rozhovor o trápnych veciach. V rámci možností žiadna možnosť neexistuje. Žiadna iná alternatíva. Velím na ústup a moje kroky smerujú do neba.

            „ Chcem som ťa pochváliť za tvoj článok o manželstve. Len nechápem tie lastovičky. Dúfam, že čitatelia budú viacej chápaví.“ A začal sa smiať. No, hahahaha, ohromne smiešne.

            „ Máš divné obdobie?“

Divné obdobie? Divné spojenie! Mlčím a pozerám do zeme. Táto pochvala ma dosť mrzí. Väčšinou ma pochvaly nemrzia, ale táto áno, jedna negatívno-pozitívna z toho mála pochvál.

            „ Napíš ešte niečo, Karol. A už nepíš o tých vtákoch. Daj tam niečo zo seba. Nie sme ornitologický časopis.“

Vždy sa mi zdal smiešny, keď sa takto snažil byť múdry. Pako! Obyčajný pako v obnosenom sivom saku!

Tak som po hodine blúdenia zablúdil do vlastnej kancelárie a bezmyšlienkovite som zapol počítač. 

*

Nástenné hodiny ukazovali pol jedenástej čili desať tridsať. Vizita skončila, z náručia bielych stien som vošla do zajatia ďalších bielych stien. Sesterská izba nebola útočiskom pred smrťou!

Ja som ho nezabila! Stále tá istá myšlienka. Pomáhať je ľudské. Ale kto pomôže mne?

 

*

            Počítač jemne pradie. Zomrel, áno. Príčina smrti: embólia pľúc, zástava srdca. Zástava sŕdc...

*

Zvoní mi telefón. Žena. Čo zasa chce? Nevie, že ma nemôže vyrušovať v práci?

„ Áno, drahá. Čo sa deje?“

V práci musím byť slušný. Musím byť milý! Ide predsa o ľudí, rozprávam sa s ľuďmi a niekedy aj s počítačom.

Samé sprostosti. Stále ten istý kolotoč. Banálnosti, ktoré sa točia okolo mojej ženy, musím zasa riešiť ja.

*

„ Katka, aký krásny prsteň máte!“ pochválil primár.

„ Muž mi ho včera kúpil.“ Nie nekúpil, kúpila som si ho sama. Ani Karolovi sa s ním nepochválim. Asi bude zúriť.

Keď vonku sneží a pritom svieti slnko, bude čľapkanica. Karol vtedy vždy zúri. Nadáva na prácu, na počasie, na...

„ Máte dobrého manžela, sestrička. Má vás rád...“

Ach, láska. Celkom som zabudla.

*

Padla! Napísal som článok o sexuálnom pude. Ďalší sprostý výplod mojej zdivočenej fantázie, keď snívam s otvorenými očami. S mojím sexuálnym pudom sa cítim rozmazaný. A zasa som si spomenul na lastovičky...

„ Ahoj, Marta, už idem.“

„ Karolko. Nejdeš na obed? Pozývam.“

„Dnes nie, Martuška, mám ešte niečo rozrobené.“

„Aha. Tak v pondelok. Maj sa!“

Marta, moja štíhla čiernovlasá kolegyňa z redakcie, už spala hádam s každým... okrem mňa. Keby nebolo sľubu vernosti pred oltárom...

Zastavil som sa na schodisku a vybehol ešte hore. K článku, ktorý som písal nie veľmi rád, som pripojil neúradný dodatok bez vysvetlenia: moju výpoveď.

*

„Už si doma?“

„ Som. Pracujem. Kde si bola toľko, pozri, je pol piatej!“

„ Na nákupoch predsa. A pán primár ma pozval na obed.“

„ Aha, dobre.“

Čakala som viac. Aspoň náznak žiarlivosti. Ale on nič. Sedí pred obrazovkou a tvári sa, že pracuje

„ Katka? Vieš, rozmýšľal som.“ Musí to byť niečo veľké, keď vypol počítač.

„ Áno?“

„ Poďme dnes na večeru. Sami dvaja. Spolu ako kedysi.“

Týmto ma zaskočil.

„ Dobre,“ prisvedčila som a bezmyšlienkovite som ho objala.

*

Dedo ráno stratil ďalší autobus. A ja som našiel moju lastovičku.

 

---