Once at midnight

Viete, že v noci všetko ožije? V pochmúrnej izbe, v 13. komnate toho starého zrubu, kam sme chodievali na prázdniny sa zdalo, že nič nie je tak, ako by malo byť a že z každého kúta číha nebezpečenstvo a pasca. Ocitol som sa tam znenazdania, keď ma tam raz večer zavrel Cid kvôli tomu, že som bol neposedný, keď spoločne s ostatnými jeho kamošmi hral pri kozube karty. „Nechcem byť sám!“ v zúfalstve som sa snažil vyslobodiť zo Cidovho zovretia. Cid sa iba smial a bol ku mne neľútostný. Mám ho rád, ale poviem vám, vtedy som sa o seba hrozne bál a hoci som mal už takmer 8 rokov, všetky tie zlovestné zážitky ostali vo mne až do dnešného dňa. Môžete si myslieť čo chcete, nemusíte mi veriť, ak si myslíte, že vám idem rozprávať len o strachu a fantázii, ktorá pramenila zo srnčieho detského srdca. Ale ja vám namôjdušu sľubujem, že všetko, čo sa mi v ten večer prihodilo je pravda. A tak som sedel na zemi, zavretý za ťažkými dubovými dverami a bolestivo nariekal. Strašne rýchlo som oľutoval, že som do Cida tak vytrvalo dobiedzal, aby mi urobil krupicovú kašu a keď ma neposlúchal, brnkal som mu do uší, až kým ho to načisto neprestalo baviť. Potom ma už však unavilo i omrzelo plakať, aj tak som vedel, že Cid moje vzlyky vôbec nepočuje. Ani ja som nepočul ich smiech pri kozube. Sedel som na koberci, ktorý bol na niektorých miestach už vyplznutý a bál som sa pohnúť. Namôjveru, začal som sa báť toho koberca. Strašidelná myšlienka spôsobila, že som sa rýchlo postavil. Viete, je to ako keď idete po tme do postele a chcete už byť rýchlo pod perinou, lebo máte pocit, že vás za nohu chytí nejaká obluda spod postele. Striaslo ma. Moje oči si potom privykli na tmu, ktorú rozptyľovalo len slabé svetlo prichádzajúce spoza dverí. Bez toho, aby som pohol hlavou, očami som sledoval steny okolo seba (nemohol som vedieť, čo je za mnou – Bohu vďaka) a videl som, že sú tu zavesené malé zástavky rôznych štátov, mŕtvo pritisnuté k vyblednutej tapete a plno starých hračiek. Vedľa dverí bolo pomerne veľké zrkadlo, ktoré neprirodzene pokrivilo tvár každému, kto sa od neho postavil ďalej ako na dva kroky. Nad ním visela stará fotografia Karlovho mostu a dámy v bielom klobúku. Vedel som, že za mnou je prepadnutá posteľ a malý stôl, kde si Cid zvykol kresliť. Vždy na ňom bývali zošity, čisté i pokreslené papiere a farebné ceruzky v plechovke od Coca-Coly. Z pamäti som vylovil, ako Cid rád kreslil autá a lietadlá a potom šiel hrdo za Lýrou, aby sa na nich podívala. Lýru som zbožňoval. Mala svetlé vlasy, krásne a chladné ako vietor zo severu. Vedela sa smiať najkrajšie na svete a oči mala také šibalské, že som vždy uveril, že je jediná, ktorú chcem objať. Patrila Cidovi a ja som ho za to nemal rád. Bol veľký a skúsený, zažil už mnoho dobrodružstiev na jazere i v lese, ako mi sám vravieval a ja som bol pre neho len malý a otravný. Aj to mi hovoril, že sa budem musieť ešte veľa učiť, aby som bol taký ako on. Ja som si potom predstavoval, že urobím nejaký hrozne odvážny čin, Lýra sa do mňa zamiluje a spolu utečieme. Ešte dnes sa pri tejto mojej vtedajšej predstave musím usmiať. ... ach... to horúce, dávne leto... Vždy som sa tešil, keď ku nám Lýra prišla. Vždy so mnou žartovala a keď ma šteklila na posteli, mohol som sa jej dotýkať. A viete ako vtedy voňala?! To by ste museli zažiť, keď sa ku mne naklonila, bola ako svieže ráno, sediace na lúke a tú roztopašnú vôňu jahôd nosila vždy vo vlasoch a v pokožke. ... zrkadlo... Vyrušilo ma z mojich sladkých myšlienok, ktoré síce trvali iba zlomok sekundy, ale aspoň som vďaka svojej Lýre zabudol na zlovestnú hračku, ktorá visela na klinci za mnou tak, že som ju mohol vidieť v zrkadle. Bol to klaun s hustými červenými vlasmi a pomaľovanou tvárou a bol by som prisahal, že ústa mal roztiahnuté do úsmevu od ucha k uchu, teraz sa však len kamenne díval práve do mojich očí a ústa vytvorili znepokojujúcu pomlčku. Vystrašene som sa strhol a zmätene podíval na klauna za sebou. Zhrozene som zistil, že predchádzajúci úsmev mu nepokrivilo zrkadlo. Skutočne sa prestal smiať. ... ticho... Nepokojné a rušivé. Zdalo, sa že všetko je na svojom mieste, také nudné, staré a strnulé. Ale kdeže. Z vrchu skrine sa na mňa dívalo niekoľko párov sklenených a mŕtvych očí, patriacich starým plyšovým hračkám. Boli tam naukladané aj nejaké knihy, hry... ... ale tie oči... Malé, podlé, sklenené guľôčky, zapichnuté do mojej tváre. Viete, bál som sa kričať, tak som len nemo stál a počul som búšiť vlastné srdce. Premýšľal som, čo by som mal vlastne urobiť. Obával som sa, že ak sa pohnem, spustím neuveriteľný sled katastrof, ktorým utrpí predovšetkým moje detské duševné zdravie. Cúvol som teda do kúta, aby som mal pod kontrolou celú izbu. Chcel som ju mať pod kontrolou... Úplne som už zabudol na Cida a na jeho kamošov. Prestali existovať. Ja som bol uväznený v temnej kocke a začal som sa sústreďovať na to, že v ten večer budem možno bojovať na život a na smrť. S príšerami? So strachom? Už neviem... Plyšové zvieratká na skrini mlčali. Bol tam veľký žltý pes, sediaci na zadných nohách a s vyplazeným jazykom, opica s dlhými rukami, nohami aj chvostom a bola tam aj malá plyšová bábka medvedíka, ktorú si môžete nasadiť na ruku a pohybovať v nej prstami. Vtedy taká bábka ožije a vy ňou zabávate malé deti a vo svojej uhranutej podstate aj sami seba. Ale to je strašné... Spomínam si, ako mi s tou bábkou Lýra zvykla hrávať divadlo. Bolo to také celkom naozajstné predstavenie a ja som sa pri ňom náramne smial. Lýra vtedy tak čarovne zmenila hlas, aby napodobnila medvedíka a spievala pri tom svojím anjelským hlasom niečo také ako: „Brum, brum, where are my raspberries, brum, brum, brummm...“ Pohybovala ním na okraji stola, aby som nevidel jej ruku a aby to vyzeralo, že medvedík je skutočný. Poskakovali mu uši a knísal sa zo strany na stranu. ... brum, brum... Teraz mi to však znelo ako strašidelná uspávanka na večný spánok. Skriňa zavŕzgala, akoby... akoby? S hrôzou som si uvedomil, že veľký pes teraz stojí na všetkých štyroch labách a vypliešťa na mňa oči. Tlmene som vykríkol a pritisol si ruky na tvár. Pomedzi prsty som očami našiel klauna a tento sa teraz nielenže nesmial, ale priam sa na mňa vyškieral a gúľal svojimi sklenenými očami. ... brum, brum, mmm, mm... Splašeným pohľadom som premeriaval celú miestnosť, aby mi nič neuniklo, keď skriňa znova zavŕzgala a veľký pes mal teraz zdvihnutú jednu labu, ako keby váhal, či na mňa skočí teraz alebo ešte počká. „Hľa, ako sa bojí!“ začul som tenký hlások, prichádzajúci ku mne spoza vankúša na posteli. Vykúkala na mňa odtiaľ malá bábikovská hlávka, orámovaná tmavými kučierkami. Než som sa stihol otočiť tým smerom, drobné pery sa už nehýbali (ak sa vôbec niekedy pohli). „Veru bojí...,“ pridal sa ďalší hlas a ja som už vôbec ničomu neveril a nechcel veriť. „Bojí sa, bojí sa... Bojí sa nás...,“ počul som mnoho posmešných hlasov, prichádzajúcich odvšadiaľ a odnikiaľ. Dokonca aj nejaký smiech. ...všetko stíchlo... A potom som na okamih začul zvuk, ako keď tupou ceruzkou kreslíte na drsný papier. Ale bál som sa pozrieť. Prinútil som sa. Ceruzka sa už len kotúľala po stole a vydávalo to zvuk ako keď hodíte kockou. Poznáte to, však? Na papieri bolo detským písmom napísané: Zahráme sa! No žiadna ruka, čo by písala, len znova ticho... Všetky oči patriace hračkám sa teraz upierali na mňa. Mal som pocit, že aj starý nábytok a knihy na mňa dýchajú prach, osamelosť a zlosť. Bol som bezmocný, bol som sám a bol som smutný. Strašne smutný. Chcel som toho Lýre ešte toľko povedať... ...chcel som jej povedať, ako mám rád jej dlhé mihalnice a pekné kolená. Ako mám rád, keď mi strapatí vlasy, keď hádže kamene do potoka a nazýva ma roztomilým drobcom. Od nej to bolo také fajn... Medvedík Brum-Brum sa už však blížil ku mne po koberci a ja som vedel, že v ňom nemôže byť žiadna ruka, čo by mu dávala život. Približoval sa ťarbavými a strnulými krokmi, nadskakovali mu uši a bolo to skoro smiešne. „Čo chcete! “ vykríkol som na plné hrdlo. „Hrať sa s tebou,“ bábika spoza vankúša na mňa zažmurkala a v jej tenkom hlásku zaznela výčitka, naliehavosť i smútok. „Hrať sa s tebou, hrať sa s tebou...,“ ozvalo sa niekoľko hlasov súčasne. „Ale ja sa práve teraz nechcem hrať.“ „Musíš sa s nami zahrať,“ škeril sa na mňa klaun. „Nikto sa už s nami nehrá. Sme staré a zaprášené. A vieš, aké mám ešte dobré uši?! Všetko počujem!“ vyhrážal sa mi psisko a pridala sa aj opica. Jej škrek ma bolel viac ako otcov výprask kedykoľvek predtým. Už som nevedel, kam sa mám pozerať, a za ktorým zvukom mám skôr otočiť hlavu. „Nič ma po tvojich ušiach nie je,“ odvrkol som, ale v skutočnosti som bol zúfalý, nohy mi načisto zdreveneli a povedal som to len preto, lebo ma nič lepšie nenapadlo. Vedel som, že to odo mňa bolo asi také výhražné, ako keď sa napálene zaženiete po muche, ktorá vás otravuje, a po stý krát znova netrafíte. Vyčerpalo ma to. Všetky hračky sa ku mne začali približovať a ja som nemal kam utiecť. Knihy padali z poličky, kocky sa posúvali ku mne, tmavý priestor sa zaplnil šuchotavým zvukom. „Dajte mi pokoj!,“ ale skočil na mňa žltý pes a ja som rýchlo zavrel oči. Ľudia, vravím vám, to mi vzalo aspoň desať rokov života! Spásonosné odomknutie dverí zachránilo moje bytie a dnu vniklo ostré svetlo. „S kým sa to tu rozprávaš?“ okríkol ma Cid. Pocítil som ťažký, ale nie tvrdý úder do hlavy a na koberec dopadol žltý pes, stará plyšová hračka, sediaca na zadných nohách. Ako keď padne prezretá hruška zo stromu práve na vašu hlavu. „Cid!“ rozbehol som sa k veľkému bratovi a bľabotal niečo o tom, že toto mi určite do smrti neuverí, no on ma len znechutene odstrčil a poznamenal zjavne bez toho, aby čakal odpoveď: „Čo tu rozhadzuješ tie staré krámy, budem to musieť znova za tebou upratať, však, ty malý nespratník!“ „To nie sú staré krámy!“ „Tak mi to rýchlo pomôž dať na svoje miesto, lebo ráno za nami príde Lýra.“ „Lýra...,“ vydýchol som a dodal: „Vieš, že v noci všetko ožije?“ „Netáraj už,“ vliekol ma za ruku von z izby, no ja som ešte stihol kútikom oka zazrieť klauna. Na jeho usmiatej tvári na líci, zaleskla sa malá biela slza. A tichá uspávanka: ... brum, brum, my raspberries... brum, brum...mmm... mm... ... ako keď o polnoci hrá kolotoč na kľúčik...

---