Rails of life

Bolo tam plno ľudí. Zabávali sa a rozprávali, vytvorili farebnú masu, rozmazanú koláž farieb a citov. Hrala hudba, avšak nebolo to nič viacej, ako dlhá, ťahavá stužka hluku a svetla, znervózňujúceho a šialeného. Zdalo sa mu, že stojí na kraji sveta a díva sa do priepasti, alebo do tunela, do čiernej čierňavy a nikdy sa už nevráti. Znova na ňu myslel, ale aj to už nadobudlo zmes nenávratna a nekonečna. Krútila sa mu hlava. Nevedela o tom. O ničom. Ako dobre.

... ponáral sa...

... do vlastných pocitov a z posledných síl sa ich držal ako triesočky na vode, ktorá ho pod jeho vlastnou váhou pohĺcala nižšie a hlbšie. Strhával sa, ustavične ním mykalo a stále nanovo sa zľakol svetiel , blikajúcich a veľkých a hluku a ruchu... tunel...

... ľudia tam hore...

... cítil sa od toho navždy odrezaný. Myslel na jej vlasy, na jej ruky a teplo. Keď ju poslednýkrát objímal, ležala mu v náručí ako malý vtáčik, hladil ju a pomaly vdychoval vôňu jej vlasov... ten tunel...

... dunenie v jeho vlastnej hlave...

... ktovie, na čo myslela, keď ju objímal, netušila, nemohla vedieť, aký obrovský vzruch to vyvolalo v jeho srdci a domov si odniesol jej vôňu a to teplo... Teraz mu ostala len bolesť a znepokojovali ho najmä tie obrovské svetlá. Strhol sa. Zas ten vlak. Bol už celkom blízko, stihol to v poslednej chvíli. Srdce mu búšilo v spánkoch. A znova... ide tak rýchlo a vôbec nespomaľuje, kedy už zabrzdí? Nespomaľuje, len trúbi a trúbi a ten strašný zvuk mu hlodá do srdca, pomaly ho obaľuje neznesiteľný strach, cíti, že sa z toho už určite čoskoro pomätie. Je bližšie.

... prečo vtedy za ním neprišla? Stretávali sa tu na tomto mieste stále, každý deň a nič nemohlo zabrániť tomu, aby sa nestretli. Ale tušil, že keď vtedy neprišla, že niečo nieje v poriadku. Cítil a vedel to.

            Snažil sa spomenúť si na jej vôňu, úžasnú a mäkkú, ktorá ho vždy dostala... Unikala mu však, ako sypajúci sa piesok medzi prstami. Keby...

            Ohromný, ohlušujúci rachot vlaku bol znovu o čosi bližšie. Nie... Nemá to zmysel. Videl ju, ako ju videl stokrát v sne i v skutočnosti, čierne gazelie oči a hlboký hlas. Tajné rozhovory uprostred noci, šuškanie a vôňa. A potom ten vlak...

... nepočuť žiaden výkrik, všetko zomrie, všetko na okamih stíchne a o sekundu sa preberie do hrôzy, do paniky, do smrti. Predstavoval si, aké to muselo byť, ona odišla a teraz mu v hlave ostal ten nekonečný škripot koľajníc...

... svetlá a kolos sú už celkom blízko. Strhol sa. Strach. Sila. Tušil, že podvečer pôjde na dávne staré miesto, tam na koľajnice, aby nezmeškal svoj posledný vlak.