Nemý dialóg

Zahmlený Londýn sa ešte celkom nezobudil...

Trpezlivý kvetinár na Notting Hill Gate,

raz mi ponúkol zapaľovač.

Aj tak by ma bol poznal...

Moje svetlé vlasy a bielu tvár,

stále ráno na staniciach nenápadní príchodziaci. 

A poznal ma aj v ten spomalený trblietavý deň...

Do mojej hlavy sa tiež vkradla hmla.

Po chvíli mi z nej na chodník kvapkala krv

a rozbité líce mi oživilo tvár.

Pane! ...áno vy, čo máte tie svieže kvetiny na Notting Hill Gate...,

pane, viete, jeden človek ma oklamal, ale zajtra prídem.

Nechcem vám tu chýbať, hoc nie kvôli mojej zúboženej tvári

nemôžem si povedať „a co má bejt...“