Sen

Hamm sa zobudil uprostred chladnej noci na kvílivé pišťanie. Ozývalo sa z jeho hlavy. Sadol si na posteli a zažal nočnú lampičku. „Arnie, niečo sa stalo?“ jeho manželka bola rozospatá, ale veľmi starostlivá. „Nič, Teddy, nič. Kľudne spi ďalej.“ Poslúchla ho. Hamm uvažoval, čo ho tak veľmi rozrušilo. Pamätal si ten sen až príliš živo. Bol strašný. Srdce mu ešte vždy bilo omnoho rýchlejšie. Pri spomienke na ten sen mu prebehol mráz po chrbte. Prinútil sa spať. Ale dlho predtým sa len prehadzoval v posteli a zaháňal svoj sen. Celý nasledujúci deň sa Hamm cítil ako živá mŕtvola. V práci mal navrhnúť novú kuchyňu pre veľmi snobskú vdovu. Počas iných dní by to už mal dávno hotové, avšak dnes sa nemohol sústrediť. V myšlienkach sa stále vracal do svojho sna. V robote bol dlhšie, aby všetko dokončil. Keď sa vrátil domov, manželka, aj s jeho päťročným synčekom Davidom ho už čakali s vynikajúcou večerou. Zjedol ju a odpočíval. Aspoň sa snažil. Čítal. Pozeral film. Ale ani jedno veľmi nevnímal. Rozmýšľal, aký zmysel má jeho sen. Napokon dal dobrú noc Davidovi a počúval manželkino rozprávanie o zážitkoch v práci. „Teddy, nemôžeš mi to dorozprávať zajtra? Teraz som už naozaj unavený.“ „Ak mi to nezabudneš pripomenúť...“ Šli si ľahnúť a Hammov spánok zasa prepadol ten strašný sen. Videl v ňom svojho syna, v tme, na brehu rieky, nikde okolo neho nebol nik a nič. Utekal, hľadal ľudí. Mal strach. „Ocko!“ kričí. Zrazu si sadne a rozplače sa. V tom sa Hamm rozbehne za svojím synom, no zistí, že je na druhom brehu. Pes. Zbadá ho, pomaly plávajúceho k brehu, k Davidovi, k jeho synovi. Hamm chce podniknúť niečo, aby pes jeho synovi neublížil, ale nemôže. Nevie sa k nemu dostať. Čo by dal za jeden most! Pes sa k Davidovi blíži, Hamm je presvedčený, že ak sa k mnemu dostane, ublíži mu. Jeho milému synčekovi! Ale nevie, nemôže mu v tom zabrániť. Je bezmocný. V tej chvíli sa vytrhol zo sna. Bolo to jeho spasenie. Nasledujúce ráno si Hamm zaumienil, že sa svojmu synovi bude venovať viac a že s ním bude tráviť viac času. Keď zišiel dolu do kuchyne na raňajky, v kuchyni už bola jeho manželka, no David ešte nie. „Dobré ránko, zlato. Chceš ku hriankam kávu alebo čaj?“ „Hrianky nechcem. Len čaj. Vďaka Teddy,“ Hamm sa na chvíľu zamyslel, „hmmm, Teddy? David ešte spí? Dnes by som ho chcel do škôlky zaviesť ja.“ „Ty? No dobre, ešte spí. Už ho aj idem zobudiť. Je strašne ospalý, chudáčik.“ „Dave, za chvíľku už pôjdeš do školy. Tešíš sa tam?“ Hamm stočil volant. „Jasné, oci. To bude supiš.“ Od toho dňa presne po dva roky Davida vodil do škôlky Hamm. A predsavzatie, ktoré si dal, že sa bude o Davida starať viac, plnil. No sen sa znova a znova opakoval. Malý David mal ísť prvý krát do školy. Už sa netešil, bál sa. No keď prišiel, poznal tam veľa deciek zo škôlky. Prvý deň sa mu veľmi páčil. Keď prišiel domov, nerozprával o ničom inom, len o svojich nových spolužiakoch, ktorých stihol za ten deň spoznať. David rástol a v škole sa učil veľmi dobre a keď raz prišiel domov, šiel sa ocina spýtať, či môže ísť cez víkend ku jednému jeho spolužiakovi. „Jasné, môžeš. Kde to je? Kam ťa mám odviezť?“ „Neviem. Ten chlapec sa sem len nedávno prisťahoval. A vraj má aj nejakého zlatučkého psíka. Tááák sa naňho teším!“ „Dobre. Tak sa ho zajtra spýtaj a zapíš si to, aby si nezabudol.“ V sobotu ráno sa už Hamm hnal vo svojom Forde aj s Davidom ku Renému, Davidovmu spolužiakovi. Zastali, obaja vystúpili a šli k domu. Cŕŕŕŕŕn. Cŕŕŕŕŕn. Vzápätí sa otvorili dvere, v ktorých stála nižšia bledá žena s dlhými tmavými vlasmi. „Dobrý deň, ja som Arnold Hamm. Toto je môj syn David,“ predstavil sa Hamm a podával žene ruku. Ona mu ju neochotne podala tiež. „René!“ kričala žena, „René, prišiel ti kamarát!“ O malú chvíľku po schodoch zbehol dolu malý chlapec v sprievode s veľkým psom, ktorého Hamm poznal zo svojho sna. Znova sa mu divo rozbúchalo srdce. „Ten pes... „,zamrmlal si popod nos Hamm. Aj keď Davidov spolužiak vlastnil psa, ktorý Davida chcel vo sne napadnúť, bol to Davidov dobrý, ak nie aj najlepší kamarát. Hammovi sa sny opakovali čoraz častejšie, pes sa k Davidovi dostával čoraz bližšie, no nikdy nie až úplne k nemu. David rástol, jeho veľkým koníčkom bol futbal, ktorý mu išiel naozaj dobre. Bol aj vo futbalovom klube. Blížili sa jeho šestnáste narodeniny a na ich oslavu išiel s kamarátmi, medzi ktorými bol aj René, stanovať. Hamm tým nebol veľmi nadšený, no nakoniec sa dohodol, aj s jeho ženou, že mu tam dovolia ísť. Šiel. Tej noci sa hammovi sen znova opakoval, lenže teraz sa pes dostal až k Davidovi. Kúsol. Hamm zakričal a na to, že kričal, sa aj prebral. Zobudil tým aj svoju manželku. „David. Musíme ísť za ním,“ povedal, „kde stanujú?“ „Ja neviem. Ale prečo? Veď sme sa dohodli...“ „Ako to, že nevieš, kde je?“ oboril sa Hamm na svoju manželku. „Myslela som si, že to vieš ty, veď napokon, ty si sa ho na všetko vypytoval, ...“ zamyslene sa zahľadela na Hamma, „Arnie, prečo?“ Hamm vedel, že ak by svojej manželke porozprával o svojom sne, vysmiala by ho. Alebo by mu povedala, že sa priveľmi bojí o svojho syna. Lenže Hamm vedel, že tento krát nejde len o sen. Vedel to, ale dúfal, že to nie je pravda. Dúfal. Keďže s manželkou nevedeli, kde ich syn vlastne je, neostávalo mu nič iné. Len dúfal. Tej noci už ale nezažmúril oka. Pred očami sa mu stále vynárala podoba psa, ako hryzie hejo syna do kolena. Okolo štvrtej nadránom to už nevydržal. Vstal, obliekol sa, naštartoval auto a šiel. Nevedel kam, ale vedel, čo hľadá a mal pocit, že ho niečo vedie. Dvadsaťpäť minút, ktoré mu pripadali ako celá večnosť, mu trvalo, kým sa dostal ku rieke. Bola to správna rieka. Bola to síce správna rieka, no rovnako ako vo sne, nesprávna strana rieky. Zbadal svojho syna. O pár sekúnd zbadal aj psa. Pomaly, lenivo plával na breh Reného pes. Priplával na breh a veľkými, pomalými krokmi sa približoval k Davidovi. Kúsol. Hamm zakričal, David odpadol. Pes si Davida odvliekol dozadu do lesíka za riekou. Hamm sa rozutekal pozdĺž rieky, nevediac prečo. Uvidel most. Drevený, polorozpadnutý. Na sebe mu už ale nezáležalo. Chcel zachrániť svojho syna. Plnou rýchlosťou sa rozbehol cez most, každou chvíľou čakajúc, že sa mu rozpadne pod nohami. Nič také sa ale nestalo. Bol na správnom brehu. Utekal, nemožnou rýchlosťou. Nevládal, no neprestával utekať. Bol už blízko. Keď o pár sekúnd uvidel Davida, už z diaľky kričal, priam jačal na psa, no ten neprestával hrýzť. Keď sa priblížil, snažil sa psa od Davida odtrhnúť, čo sa mu aj podarilo. Pes zaútočil naňho, na Hamma. Hrýzol, hrýzol, Hamm sa bránil, no bezvýsledne. Dlho odolával, no pomaly strácal vedomie. Posledné, na čo sa pamätal, bol Reného krik na svojho zúrivého psa. David sa prebudil uprostred slnečného dňa v miestnosti, ktorej vybavenie bolo biele. Nemocnica. „Doktor! Už sa prebral!“ s týmito slovami vybehla z miestnosti sestrička, ktorú si predtým nevšimol. O pár minút, počas ktorých sa David vôbec nepohol, iba tupo pozeral do prázdna, sa do izby nahrnula sestrička, doktor, nízky šedivý pán s milým úsmevom na tvári a Davidova mama. „David!“ vykročila k nemu a silno ho objala okolo pliec, „René ťa našiel a priviezol ťa do nemocnice.“ „Mami, ja...“ „Pssssst! Doktor vraví, že musíš veľa odpočívať. Len som ťa chcela pozdraviť. Už aj ideme. Sestrička, pani Andrewsová, ti dá niečo na spanie. Tak môžeš kľudne spať. Idem, doktor mi skoro nedovolil ani túto kratučkú návštevu. Pá.“ Pobozkala ho na čelo, zahľadela sa naňho a pomaly odišla. Pred izbou, kde ležal jej syn, si počkala na doktora, ktorý z miestnosti vyšiel asi o desať minút. „Pán doktor, ja mu nedokážem povedať, že futbal si už nikdy nezahrá a že... , „ odmlčala sa a nabrala dych, „a že mu umrel otec.“ Doktor ju chtiac-nechtiac objal. „Poviem mu to.“ Davidova matka nakoniec po tom, ako ju všetci prehovárali, aby si šla domov odpočinúť, poslúchla. Prišla do prázdneho domu, ľahla si do postele a dúfala, že to všetko bol iba zlý sen. Zo susedného domu zaštekal pes.

---