Pán kníh I.

...

Bola hlboká noc a mesiac žiaril v úplnku. Muž vyšiel z knižnice a vedel, že už je neskoro. Rozprestrel na zem pred seba pergamen a v tom okamihu uvidel vraha na koni za ním, ktorý ho chladnokrvne prebodol ostrým svojho meča. Čakal to. Odhalil tajomstvo asi najstrašnejšieho spoločenstva v dejinách ľudstva, ktoré pretrváva dodnes. Zároveň sa ale zariadil. Zariadil, aby jeho stopa nezmizla a aby tu ostala pre ďalšieho človeka, ktorí po ňom bude následovať. Už vie kto to bude.
Vrah sa vzdiaľoval od miesta činu a zanechal za sebou mŕtvolu. Vedel, že toto u neho spoločníci určite ocenia. Nikomu sa to ešte nepodarilo aj keď sa o to už pokúšali mnohý ...
Na pergamen vedľa tela kvapkala krv čerstvej obete a zanechávala sa tak nezmazateľná stopa v histórii.

"Dnes si na hodine literatúry povieme čosi o ľudových povestiach."
"Vraví sa, že ľudová múdrosť bola v minulosti výnimočná." V knihách sa
nám zachovalo mnoho z ich múdrosti i keď niektoré informácie boli v
priebehu histórie zničené." Dnes si prečítame jeden príbeh o moci a
múdrosti knižných zväzkov..."

"Bláboly !" "Čo myslíš, čo s tých jeho kecov mohla byť naozaj pravda ?"
"Neviem a ani ma to nezaujíma !" odvrkla Barbora Zuzane a viac spolu
neprehovorili, až kým nedošli na koniec školského areálu, kde sa
rozlúčili a každá z nich sa vydala svojou vlastnou cestou. Barbora sa
vždy hrala na tvrďasku i keď Zuza vedela, že naozaj proste taká nieje,
no oficiálne si to nikdy pred nikým nehodlala priznať a na verejnosti
sa vždy tvárila veľmi machersky a nebojácne. Hoci dnešný učiteľov
výklad a aj príbeh o mužovi, ktorí do knihy zapísal krvou vlastnej
smrti ducha ktorí vraj žije dodnes hoci ten muž takto poďľa všetkého
učinil v staroveku, skomentovala ako náramne smiešny, Zuzane až taký
smiešny a fantazíjny nepripadal. Cítila, že je v ňom čosi oveľa viac
ako si dnešný ľudia dokážu pripustiť.

Najprv bola všade úplná tma a on sa vôbec nemohol pohnúť nech sa snažil
ako sa snažil. Proste to vôbec nešlo. Až keď sa ako tak ukľudnil a
prvotný šok z neho opadol sa hmla rozostúpila a on mohol vykročiť. Bola
však noc, takže tma tu ostala. Najprv sa poobzeral dookola, lenže keď
nikde na okolí nezbadal ani živú dušu, bol nakoniec nútený vybrať sa do
šírych diaľav sám. Čo už, inak to proste nešlo. Ale pristúpil nato,
pretože usúdil, že inak by tu asi zapustil korene a navyše väzniaca
hmla sa mohla vrátiť. Teraz sa prebral len druhykrát. Cítil, že ho
niekde tu v blízkom okolí spomínali. Proste to cítil. A tentokrát
nehodlal svoju šancu len tak premárniť. Keď naňho ten dotyčný človek,
čo sa tu nachádza prestane myslieť, tak proste zase zaspí a to asi na
pekne dlhú dobu.
Keď sa prvýkrát prebudil v nejakej knižnici, kde za stolom sedel akýsi
starý pán, pravdepodobne knihovník, zbadal, že ten muž drží v ruke
knihu, ktorú on položil na zem keď ho zavraždili a do ktorej vošla jeho
krv i duša. Knihu, do ktorej vošiel on sám. Knihu, vďaka ktorej sa stal
takmer nesmrteľným. Ale ten starček vzápätí odložil knihu do police s
ďalšími knihami a prestal na neho myslieť. Bola to ale ešte originálna
kniha, tá v ktorej sa on sám zachránil. To znamená, že buď on sám našiel
niekde tú knihu, alebo mu ju niekto priniesol. V každom prípade, podľa
tohoto usúdil, že ešte nemohlo ubehnúť príliš veľa času od doby, čo ho
za jednej tmavej noci zavraždili. Ten človek najprv tú knihu napäto
čítal a potom ju zrazu rýchlo odložil do police k iným knihám. Tým
na neho, na Pána Kníh tento starý dedo zabudol a on sa vrátil späť
do svojho nepriepustného hmlistého obalu, miestnosť, knihy, starec a
vôbec všetko sa mu vytratilo spred očí. Potom mal strašne dlho pocit,
ten neznesiteľný pocit tiesne, keď si myslel, že už sa sňáď nikdy
neprebudí. A teraz toto. Konečne zase dýchal svieži vzduch skutočného,
živého sveta. Ale zase od doby, ktorú si pamätal sa tu toho neuveriteľne
veľa zmenilo. A navyše vôbec nevedel kde je a čo bolo horšie, ani kto mu
tu vlastne pomôže.

"Čo si o tom myslíte ?" zvolala Zuzana len čo doslova vletela do
kabinetu svojho učiteľa literatúry. "Ukľudni sa." "O čom by som si mal
myslieť ... a čo ?" "Ale veď vy viete !" nedala sa a stále do neho
dobiedzala. "Nie, neviem Zuzana a ani nechcem vedieť nič bližšie."
odsekol jej tvrdo, prehodil si sako cez rameno a do ruky zobral svoj
pracovný kufrík. Sako, košeľa, nohavice, kufrík, to všetko na ňom bolo
dnes čiernej farby. Že by to niečo naznačovalo ? "Ale... ale pane !"
"Pán Kníh... to všetko ... nehovorte mi, že je to iba čistý výmysel.
"Presne tak." odvetil jej. "Je to len legenda." "Nič z toho v
skutočnosti neexituje." "Ale..." začala, no on ju nenechal dopovedať
a vyšiel von. Rozbehla sa za ním, ale nikde ho už nevidela. "Toto
predsa nemôže byť pravda !" "Dofrasa !" zakliala a vyšla zo školy von.
Pôvodne to mala namierené rovno domov, ale čosi, alebo lepšie povedané
ktosi, ju zastavilo, vlastne zastavil, zahradil jej cestu smerom ďalej
k jej domovu a už sa jej nedovolil ani pohnúť. Bol to akýsi dospelý muž
a keď sa mu pomaly vystrašene pozrela do tváre, zistila, že to nieje jej
učiteľ literatúry, ale ani nikto iný koho poznala a koho tu doposiaľ
videla. Jeho pohľad jej pripadal akýsi zvláštne zastretý, neprítomný,
vzdialený no zato bol až príliš neprirodzený, prenikavý a mrazivý, ostrý
. Pri pohľade do jeho hmlisto čierných očí, ktoré na ňu neprestajne
vyzývavo upieral, pričom nejavil známky toho, že by sa v najbližšej dobe
hodlal čo len o milimeter pohnúť z miesta ju zamrazilo. Už sa nedokázala
pohnúť z miesta a neprestajne mu vystrašene pozerala do tváre. Muž sa
usmial. Nebol to úsmev človeka.

Nedokázala sa ubrániť zvýsknutiu ako ju drsne schitil za rameno.
"Čo to..." vyjachtala zo seba vydesene. Na chvíľu to vyzeralo akoby sa
muž zamyslel. Potom ju odrazu pustil tak prudko až spadla na zem a
pohol sa vpred.
Z námahou sa postavila a skryla sa za malý stĺpik na dvore. Počkala
kým sa trochu vzdialil a potichu ho následovala. Zahol smerom von zo
školských pozemkov a už sa neobzeral aj keď vedel, že to dievča kráča
stále za ním. To mu len vyhovovalo. Potreboval docieliť niečo, aby
mala sama záujem ísť za ním. Keď ho zbadal v diaľke, v tom momente
vedel presne čo spraví.

---