Šach Mat

„Figúrky sú postavené, pravidlá poznáš,“ hlas sa strácal v tme a opäť sa vracal naspäť v niekoľkonásobnom echu od neexistujúcich stien.

„Veď kto by nepoznal pravidlá šachu,“ odpovedal tmavovlasý elf ironicky, „myslím, že začínam.“

 

„Má to byť rozhodujúca bitka,“ zakričal opäť kráľ hlbokým hlasom. Biely kôň, na ktorom sedel, sa ako na zdôraznenie jeho slov vzopäl na zadné a divo pohodil hrivou. Kráľ zdvihol zakrivený meč s vyrezávanými runami nad hlavu a zakričal svoje posledné slová k vojsku, „tak nech bohovia rozhodnú o tom, kto padne a kto vyhrá.“

Radmi vojakov v strieborných brneniach sa rozľahol povzbudivý výkrik.

 

„Mierne patetické, ale ináč pôsobivé,“ odsekol drow, „ale ináč áno, začínaš, Arianni.“

„Veď to sami chceli,“ dodal ospravedlňujúco elf, keď posunul jedným z bielych pešiakov o dve políčka. Pochmúrne sa pousmial, „si na ťahu Nedryen.“

Drow posunul jedným z čiernych pešiakov o dve políčka dopredu, rovnako ako elf, „začiatky bývajú nudné,“ poznamenal.

 

Prvé rady protistojacich vojsk sa dali do pohybu. Strieborné a čierne brnenia sa premiešali. Obe strany vedeli, že sa musia čo najskôr prebojovať k zadným radám, kde boli mágovia, najnebezpečnejšia časť vojska, ktorá dokázala vraždiť aj pešiakov, ktorí boli od nich vzdialení aj na desiatky metrov.

Medzi bojujúcimi elfmi a drowmi hľadal elfský kráľ pohľadom kráľovnú znepriateleného národa.

 

Elf posunul ďalšieho pešiaka, „vieš, keby si dokázali riešiť svoje problémy sam,i tak by sme túto hru vôbec nehrali.“

Drow sa na chvíľu zamyslel, ktorým pešiakom pohnúť. Po chvíli sa rozhodol, chytil jednu z figúrok a posunul ju o dve políčka dopredu. Do kríža od neho stál elfov pešiak, „nie, to by sme vôbec neexistovali.“

„To bol dosť chybný ťah,“ zasmial sa elf a vyrazil svojim pešiakom toho drowovho, „Ale, ale, ty tuším zabúdaš na to, že my ani neexistujeme.“

Drow mykol štíhlymi ramenami, „máš pravdu, my si tu len tak hráme šach,“ odpovedal ironicky a posunul ďalším pešiakom. Ďalší čierny pešiak sa ocitol v blízkosti bieleho.

 

Vyzeralo to, že zatiaľ elfovia vyhrávajú. Na zemi ležalo o mnoho viac nevládnych tiel v čiernych brneniach ako v strieborných.

 

„Ak ti tohto pešiaka vyrazím, potom ty vyrazíš môjho vežou, ale ak s ním nepohnem, vyrazíš ty môjho a pritom sa jeden z pešiakov dostane do cesty tvojej veži. Tak či tak,“ premýšľal nahlas elf. Nakoniec sa rozhodol pešiaka posunúť o jedno políčko dopredu.

„Šach tuším nikdy nepatril medzi tvoje silné stránky, však, milý Arianni?“ predniesol Nedryen rečnícku otázku a posunul ďalšieho pešiaka.

„Nie,“ priznal elf a bezmyšlienkovite posunul biskupom o tri políčka.

 

Štyri elfské čarodejky stály v kruhu za poslednými radmi vojakov. Postupne odriekali zložité zaklínadlo.

Pri nich postávalo pár jazdcov na podivných wyvernám podobných zvieratách. Mali za úlohu chrániť čarodejky do posledného dychu, lebo odriekanie nesmelo byť prerušené.

 

„Ja nechápem, načo si nás vlastne vymysleli,“ prehovoril opäť drow, pričom posunul pre zmenu opäť ďalším pešiakom.

„Ani ja. Ale myslím, že to ani nemáme chápať... My predsa nie sme ani ľudia, ani elfovia, ani nič tomu podobné, len tak možno vyzeráme. Ako si nás vymysleli, takí sme,“ odpovedal elf a biskupom vyrazil jedného z drowovích pešiakov.

„Stále zabúdam, čo to my vlastne sme?“

„Bohovia.“

„Áno, ale čo to znamená?“ drow vyrazil elfovho biskupa svojim.

 

Čarodejky dokončili odriekanie. Ozvalo sa ohlušujúce tresnutie. V strede kruhu sa zem s otrasmi vydula. Postupne sa sformovala do pár metrov vysokej bytosti, ktorá stavbou tela pripomínala obra s ohnivými očami bez viečok. Bytosť sa s hlasným revom vtrhla do radov bojujúcich a za sebou nechávala len zohavené telá nepriateľov, na ktorých sa už ani nedalo poznať, že to kedysi boli drowovia.

Čarodejky sa z úspechu dlho netešili. Na miesto, kde stáli, sa z oblohy spustili štyri bytosti zložené z plameňov, vzdialene ich siluety pripomínali gryfov. Jednej z čarodejok sa podarilo donútiť podzemnú vodu, aby mohutným prúdom vytryskla na povrch. Jedna z ohnivých bytostí mala tú smolu, že letela práve nad miestom, kde voda vytryskla. Prúd uhasil plamene a odhodil malé, zošúverené, nič nepripomínajúce telo kamsi medzi bojujúcich vojakov. Ostatné tri bytosti smrť ich spoločníčky však natoľko rozohnila, že vyčerpané čarodejky doslova roztrhali.

 

„Presne neviem. Ale myslím, že naše národy si nás vymysleli, verili v nás, a pritom si neuvedomili, že my sme ožili len vďaka tomu a teraz máme nad nimi istú moc,“ zamyslel sa elf, pričom posunul jedným z koňov.

„Asi máš pravdu,“ odpovedal drow a znudene vyrazil biskupom druhého elfovho koňa.

 

Jazdci, ktorí doteraz chránili čarodejky, sa rozdelili na dve skupinky. Jedna bežala smerom k mestu, aby podala hlásenie. Druhá sa vrhla medzi bojujúce rady. Už nebolo koho chrániť, len seba v boji.

Tri ohnivé bytosti sa vrhli za skupinkou, ktorá šla smerom k mestu. Po chvíli ich dobehla a roztrhala.

 

„Tuším sa vám prestáva dariť,“ poznamenal Nedryen. Arianni len prikývol a vyrazil drowovho biskupa svojou vežou.

 

Na hradbách stála druhá skupina mágov. Opierali sa o stenu a diskutovali o možnostiach prípravy nejakého elixíru. Jeden z nich sa zabával tým, že si na ruke zapaľoval a opäť zhasínal modrý plameň. Bitku si ani nevšímali, až pokým jeden z nich čosi nevykríkol ukazujúc smerom na sever, kde sa odohrávala bitka.

Smerom k nim leteli tri ohnivé bytosti vzdialene pripomínajúce gryfov.

Jedna čarodejka tým smerom vystrela ruku, z ktorej jej vyšľahli žlté iskry a zasiahli jednu z ohnivých bytostí. Tá vydala dlhý kvílivý zvuk a padla k zemi. Dvaja z mágov zopakovali to, čo spravila predtým čarodejka, čím zabili aj zvyšné dve stvorenia.

 

„Aspoň niečo ti vyšlo,“ prehovoril opäť drow a natiahol ruku za jedným zo svojich pešiakov. V červených očiach sa mu zvláštne zalesklo a rýchlo namiesto pešiaka pohol kráľovnou. Čím vyradil z hry ďalšieho Arianniho pešiaka.

 

Drowia kráľovná konečne v zmätku bitky uvidela elfského kráľa. On si ju zjavne tiež všimol. Vytrhla meč z bezvládneho tela akéhosi elfa a zamierila k nemu. Chvíľu stáli oproti sebe a odhadovali jeden druhého. Temná elfka sa napokon teatrálne uklonila s ironickými slovami „smiem prosiť?“. V momente na to sa už jej meč stretol s elfovým. Okolo nich sa utvoril malý priestor. Obaja bojovali takmer rovnako dobre. To takmer sa stalo nakoniec elfovi osudným. Temná elfka mu s úsmevom na tvári vytrhla meč z tela a opäť ho vrazila naspäť do tej istej rany. Krv elfovi udusila bolestný výkrik v hrdle. Bez hlesnutia padol k zemi.

 

„Nuž tak to občas býva, Arianni, že králi sú len pešiakmi,“ poznamenal drow a jeho štíhle pery sa skrivili do víťazoslávneho úsmevu.

„Ale kde je potom kráľ?“ spýtal sa elf, pričom zamyslene pohol jedným z pešiakov.

„To uvidíme keď padne,“ odpovedal stručne drow a vyrazil elfovho pešiaka svojim.

Elf posunul koňa a vyrazil ním drowovho pešiaka. Nedryen posunul jedným z pešiakov o políčko.

„Chyba,“ poznamenal Arianni monotónnym hlasom a vyrazil svojou kráľovnou drowovu.

 

Mladá elfská kráľovná v jednej ruke pevne zovrela luk a v druhej dračí prívesok. Fialový kameň, ktorý drak obopínal, bol taký horúci, že ho radšej hneď pustila. Príveskom privolala draka a podľa teploty kameňa zistila, že je už blízko. Z oblohy sa s hlasným zarevaným zniesol drak rovnakej farby, akej bol kameň na prívesku. Zosadol vedľa kráľovnej a jemne do nej štuchol nosom. Elfka pohladila draka po šupinách na krku. Obišla ho a sadla si medzi jeho krídla. Drak sa vzniesol k oblohe. Preletel ponad hradby až nad bojisko. Elfka pomaly založila šíp do luku a natiahla tetivu. Vždy, keď vystrelila, trafila cieľ. Z výšky však nevidela, že ten, na koho minula svoj posledný šíp, bola drowia kráľovná.

 

„Chyba áno, ale otázka znie koho,“ odpovedal Nedryen, keď jedným z pešiakov vyrazil elfovho kráľa.

Elf sa na dlhú chvíľu zahľadel na padnutú figúrku. Potom pomaly zavrel oči, hlava mu klesla, tmavé vlasy mu zakryli tvár.

„Šach mat, Arianni.“

 

 

 

 

 

 

 

---