Rozchod

Tak hrozne túžila byť s ním, byť v jeho objatí. Tak hrozne si želala, aby ju mal rád a aby bol s ňou. Prišiel. Napísala mu iba obyčajné „ahoj“, aby neodhalila svoje pravé city, chcela si zachovať rozvahu a udržať chladnú hlavu. Odpísal. Cítila sa akoby jej konečne niekto doprial trošku šťastia. Chvíľku si písali. No naozaj to bola iba chvíľka. Po minúte jej napísal „Prepáč, idem het, mrzne mi komp a sere ma to.“. Bola sklamaná. Odrazu aj ten kúsok šťastia, ktorý jej sprvu venoval, sa rozplynul ako obláčik dymu z cigarety. Vo chvíli svojho zúfalstva sa nezmohla na viac, ako mu odpísať suché: „Ok, tak pa.“, v nádeji, že si všimne ako jej tým ubližuje. No nie, nevšimol si to. Odišiel bez slova na rozlúčku. Odvtedy pre ňu v jej duši zomrel aj posledný kúsok citu k nemu. Uvedomila si, že to nie je ozajstné priateľstvo, ako tvrdil, že ju celý čas iba vodil za nos. Opantal ju svojimi sladkými rečičkami a v čase najväčšieho zúfalstva ju nechal kľačať na prahu domu, nahú, v zime. Opustil ju tým najhorším spôsobom a ona si to konečne uvedomila. Pomyslela si, aká je len hlúpa, že sa nechala tak dlho vláčiť v tom istom kruhu stále dokola. Ale už je koniec. Už vie, že to bola iba fraška, ktorou sa jej chcel hádam pomstiť. Ale za čo? Veď ho milovala najviac vo svojom živote. Dávala mu všetko, čo mala, pomáhala mu vždy, keď to potreboval, starala sa oňho, keď mu bolo najhoršie. A teraz, keď je jej najhoršie, ju nechal samu, bez kúska citu jej dal zbohom a ani sa neobzrel. Azda si raz uvedomí, čo len tak odhodil. Bola to tá najlepšia vec, ktorá bola v jeho živote.