O tichu

... sledke, viem...

I.

„Nie si už trocha veľká na slzy?“

Vravievala jej ironicky mama, keď bola malá. Možno preto tu teraz sedela s pohľadom upretým do prázdna  a nezmyselne vzlykala. Nejaká časť jej tela sa už vtedy rozhodla, že nebude plytvať vodou na niečo tak zbytočné ako sú slzy.

A tak fajčila.

Zapaľovala si jednu cigaretu od druhej pevne rozhodnutá zomrieť na predávkovanie nikotínom.

„Čo tu sedíš tak sama? Čo nie si dole?“, ozval sa akýsi hlas.

- Tebe to tak budem rozprávať – pomyslela si a letmo sa usmiala. Dávno vedela, že ten, kto vymyslel slovné spojenie „klebetné baby“ nemohol Borisa poznať. Inak by sa toto prídavné meno už stáročia spájalo s celkom iným pohlavím.

Mal nejaký šiesty zmysel, ktorým vždy vycítil tú správnu chvíľu, aby z človeka vytiahol všetko, čo bolo aspoň trochu zaujímavé. Poctivo to skladoval v hlave, kde si to pospájal do vlastných šialených teórií a potom s nimi zásadne vyrukoval v tej najnevhodnejšej chvíli.

Mala ho rada. Napriek, alebo práve preto. No dnes večer sa bála, že ju zase našiel presne v tom rozpoložení, ktoré by si žiadna klebetnica nenechala ujsť.

„Čo sa deje?“

Ticho.

„Zase kvôli nemu?“, spýtal sa a neodpustil si dobre známy otcovský výraz.

„Myslíš Riša? No to iste.“, zasmiala sa. „Ten by sa musel veľmi snažiť, aby ma takto sklamal!“

„Vyzerám ako  debil? Veď som vás v piatok spolu videl! Čo si zase porobila?“

„Ako obvykle. Nechala som sa ukecať. Z trucu. Vlastne ma ani nemusel veľmi prehovárať. Cítim sa ako totálna štetka. Absolútne nehodná toho, aby ma niekto miloval. A už vôbec nie niekto ako...“

- Filip, Filip, Filip -

Doznievala jej v hlave nedokončená veta. Filip s krásnou tvárou. Filip s dobráckymi očami. Filip s úprimným úsmevom. Filip, na ktorom nemala rada snáď len tú žltú mikinu, ktorú si vždy obliekol práve vtedy, keď sa obzvlášť tešila, ako jej zlepší náladu, keď ho večer stretne.

Filip... To najlepšie čo ju v živote stretlo. Ako si donedávna myslela.

 

II.

Sedela.

Rozhadzovala rukami.

Nahlas sa smiala.

Kto ju videl bol presvedčený ako sa super baví.

Aspoň v to dúfala.

Sledovala dvere.

V hlave sa videla nimi odhádzať.

Rozmýšľala.

- Načo vždy absolvujem tieto akcie, kedy si len pripomínam, prečo sa s niektorými ľuďmi už nestretávam?! -

Krátky pohyb rukou, odhŕňajúci vlasy z čela oproti.

Musela sa usmiať.

- Áno, pre neho. -

Nečakané, osobné, tiché priznanie.

Zlepšilo jej náladu.

Počúvala ako sa smeje.

Pridala ďalší vtip.

Ešte jeden.

Ešte...

Uvedomila si, že odišiel.

Očami skenuje miestnosť.

Nikde.

„Musím...“ ukázala k záchodom.

Šesť schodov.

Dvere.

Kľučka.

Zrkadlo oproti.

Objímajúca sa dvojica v ňom.

Vlasy v čele.

Oči.

Jeho oči.

Dvere.

 

III.

„Ako kto?“

„Prosím?“

„Niekto ako ... kto?“

„Filip.“

„Filip?“

„Filip prišiel.“, ukázala ku dverám.

„Jáj, ja že...“

„Nie“ nasilu sa usmiala. Vždy sa tak usmievala odkedy ... Nevedel to pochopiť. To Simona ho oprela o tú stenu. On sa len nechal. Každý by sa nechal.  Keby to bol ktokoľvek iný, len by si ho zato doberala. Ale on akoby mal byť nejakým prototypom slušnosti. Už je to viac ako mesiac a ešte sa o tom spolu nebavili. Vlastne, už sa sním nebaví o ničom.

Keby mu aspoň dala šancu, aby sa mohol obhájiť. Aj keď vlastne ani nevie čo by jej mal povedať, ale ide o princíp. A vôbec, prečo by sa vlastne mal obhajovať! Veď...

„Už ideš?“

„Som unavená“

Výborne. Dve slová. Hmm, to už je skoro veta. Pokrok.

Zišiel dole. Bol tam hluk a cigaretový smrad. Nevnímal to. Počul iba zvuk zakopnutia o bránu, keď odchádzala. Dokola. Nemal na nich náladu. Nechcel nikomu nič vysvetľovať. Ani si nesadol a odišiel.

Zakopol o bránu.

 

IV.

Do nočného ticha sa ozýval pravidelný zvuk jeho krokov, ako sa približoval ku križovatke.

- Zabočím vľavo a som skoro doma. Ľahnem si do postele a do rána budem sledovať strop. -

Všimol si postavu v diaľke.

- Stačí zabočiť a nemusím to riešiť. -

Prichádzal na križovatku. Nezmenil tempo.

- Zabočiť. -

Neskoro.

Zababušená postava pred ním sa nikam neponáhľala. Opatrne kládla nohu pred nohu. Pomaly. Mierne. Potichu. Akoby si užívala každý krok. Každú sekundu svojej samoty.  

- No dobre, tak teda odbočí ona a ja ju už nedobehnem. Rýchlo prejdem okolo jej domu a nechám to na inokedy. Vlastne som sa snažil... Alebo na ňu zakričím, aby ma počkala a budem to mať z krku. Proste jej poviem, že to nie je jej vec a nech sa na mňa prestane tak vyčítavo pozerať. Áno. Teraz. Nádych. Nie! -

Neodbočila. Kludne kráčala, až na miesta, kde nedovidelo svetlo pouličných lámp. Niečo vytiahla z vrecka. Zapálila si.

„Nemala by si toľko fajčiť.“

„Ježiši Kriste, Filip! Ty nie si normálny! Vieš jak som sa ťa zľakla?! Čo tu robíš?“

Prekvapila ho. Na toto nemal odpoveď. Zadíval sa jej do očí, no po chvíli nevydržal jej nechápavý pohľad a zahľadel sa na svetlá mesta v diaľke. Nedokázal pokračovať. Nedomyslel to...

 

V.

Do nočného ticha sa ozýval pravidelný zvuk jeho krokov, ako sa približoval ku križovatke.

Zabočil vľavo.

---