Bestseller

Anna sedela zo stolom a písala svoje kvetnaté príbehy o fiktívnych červenolícich ľuďoch a ich ružových svetoch. Na okna padali kvapky dažďa, cítila sa ako nefalšovaná spisovateľka.

Damian, ten sukyn syn, sa zamiloval, či tak nejako. Nemala v pláne mu to odpustiť a na posledné stránky svojho bestselleru plánovala veľkú pomstu. Damian sa má čoho báť. Ešte nič netuší, ten úbožiak. Ešte len cíti zmätok v srdci, to je zatiaľ jeho najväčší problém. Bastard jeden. Vie, ako Kordula žiarli.  

Anna sa škrabala v hlave vždy, keď nad vecami tuho premýšľala. Vlasy mala rozstrapatené, ale bolo jej to srdečne jedno, lebo bývala sama. Je už veľká slečna, tak to skúsila a prenajala si byt v starej bytovke na piatom poschodí takmer v centre. Vždy verila, že raz prerazí. Bola by to najväčšia nehoráznosť na svete, keby sa tak nestalo. Damian jej musí priniesť úspech. Aj keď Kordule tak veľmi ubližuje.

Anna sústredene ťukala do počítača a nevnímala okolie, Damian čaká pod oknom Sáry a hlúpo dúfa, že ju aspoň na moment zahliadne. Anna Sáru neznášala. A Damian, ten chudák, stojí na ulici a zberá odvahu ísť hore. Anna sa ponorila na dno jeho zbabelej duše. Fajčí a vedie hlboký vnútorný monológ. Po Anninej zrelej úvahe sa Damian konečne pohne a rýchlosťou nadržaného blesku vybehne všetky štyri poschodia. Klopanie na dvere. Anna virtuózne komponovala operu na klávesnici. Klopanie na dvere. Anna kopala ťažko dýchajúceho Damiana k činu. Klopanie na dvere. Anna sa zarazila. Damian uviazol niekde v polke vety. Klopanie na dvere.

Pozrela cez kukátko na chodbu. Stepovala tam votrelkyňa v podobe susedy Kretenovej, ktorej nik nepovie inak ako Klárika, a ktorú Anna pre vlastnú potrebu nazývala pani Huňatý Balkón. Raz, keď zaspala v strede dňa na balkóne, sa jej totiž snívalo, že rastliny od susedov prerásli kovovú konštrukciu a zaživa ju zadusili (Anna si ešte ten deň utekala kúpiť jed na potkany, aby sa mohla pred neustále sa zväčšujúcou flórou Huňatého Balkónu brániť). Stála za dverami celá posypaná bielym práškom. Ako podomová feťačka z poviedky Podomová feťačka, pomyslela si Anna. Damian prešľapuje na štvrtom poschodí pred bytom číslo 42.

Anna otvorila dvere a dnu sa ako kysnuté cesto vliala stokilová suseda. (Toto prirovnanie si spisovateľka Anna okomžite zapísala do notesa v svojej hlave, Kordule sa može v následujúcej kapitole náramne hodiť.) Anna vedela, o čo ide. Pani Huňatý Balkón si zvykla robiť z obyvateľov vchodu potraviny, zelovoc i mäso údeniny. Jasné, že ani tentoraz to nebolo inak, nemusela ani vylúdiť to svoje odpornosladké Zlatinko, pečiem tortu, zabudla som na mlieko, nenašlo by sa nejaké? Anna si predstavila svoju smutnú chladničku s nedopitým vínom, trochou tequily, polkou plesnivej cibule a dvoma jogurtami. Mám len jed na potkany, povedala Anna skôr než suseda stihla pohnúť masívnymi perami. Ale ten potrebujem proti všade číhajúcemu, večne bdelému nepriateľovi. Pani Huňatý Balkón sa zarehotala, pohladila Annu zamučenou mäsitou rukou ako obalovaným rezňom po líci a s chichotavým -ách, vy spisovatelia - odfučala ku susede na štvrtom poschodí. Ešteže tam nestretne Damiana, napadlo mladej autorke. Lebo on Annin spisovateľský zmysel pre humor nezdieľa.

Anna otvorila balkón, zapálila si a pozorovala kvapky dažďa na zábradlí. Ako vždy pohľadom skontrolovala balík jedu v kúte a keď sa uistila, že je na mieste, opät sa začala venovať zaľúbenému kreténovi.

Sáru presťahuje na piate poschodie, jednak aby sa ten slaboch Damian viac spotil, kým k nej vybehne a jednak aby nestretol Huňatý Balkón, ktorú by Anna pre potreby textu musela urobiť minimálne dvestokilovou. Anna milovala prepájať svoje fikcie s realitou, predstavovať si svojich hrdinov ako v metre stúpia na nohu jej matke, či osúložia Anninu staršiu prudérnu sestru. Fajčila a odlamujúc susedovie presahujúce lístky muškátov rozmýšlala nad tým, aké je skvelé mať kontrolu nad literárnymi postavami, opýjala sa mocou, ktorou ich može manipulvať a meniť a nechať fučať pešo až na piate poschodie, len aby zistili, že nikto nie je doma. Toto vedomie bezhraničnej kontroly ju vzrušovalo. Možnosť robiť si s niekým, čo sa jej zachce. Anna si čupla a narovnala sa znova si čupla a poškrabala sa pod pazuchou a vstala a čupla si a otočila sa do kola a zarecitovala Slávy dcéru. Život spisovateľa je super.

Trochu sa schladilo, predsalen, hodiny na mestskom úrade odbili siedmu, Anna, ako každý správny umelec od prírody lenivá, sa radšej vrátila do vnútra, aby sa nemusela hrabať v skrini po sveter, aj keď rozjímanie nad svetom ešte nemala ukončené. Sadla si opäť k stolu a začítala sa do posledného rozpísaného odstavca. Damián mieri cieľavedome, aj keď s obavami, tentoraz ale už na piate poschodie. Klope na dvere. Bez odozvy. Klope ešte raz. Klope ešte raz. Klope ešte raz. To už do textu nepatrí. Anna opäť nechcene zdvihla zrak od stola. Do kelu! Takto ten bestseller v živote nenapíše, keď ju neustále budú rušiť. Hrom do toho!

Anna neochotne vstala od počítača a bez toho, aby skontrolovala, kto je za dverami otvorila. Zarazene hľadela na mladého červenolíceho muža v čiernom svetri. Tentokrát vyčkávala nech sa prvý ozve nový narušiteľ jej tvorivého večera. Mladík sa však k ničomu nemal, iba stál, škrabal sa na zadku a mlčal.

Anna zavrela dvere. Čakala. Nazrela cez kukátko. Chlapec tam stále bol. Prišiel si ma okradnúť? zakričala na neho podráždene cez niekoľkocentimetrovú vrstvu dreva. Žiadna odpoveď. Bolo počuť iba zaklapnutie výťahu o poschodie nižšie. Huňatý Balkón nakúpila a teraz cestuje zneškodniť svoj každodenný prídel cukrárenských výrobkov, premýšľala Anna. Výťah naozaj zastal na Anninom poschodí. Ale nepočula otváranie dverí. Čierny Sveter odchádza, preblesklo jej hlavou. Anna pocítila akési divné sklamanie. Chlapec bol celkom sladký. Síce ani spolovice nie taký sladký ako Kretenovej torta, ale inak celkom fajn, napadlo jej. Ale bola by škoda nedočítať to do konca. Ešte stále nebolo počuť žiaden zvuk. Otvorila dvere.

Znásilniť? spýtala sa už vľúdnejšie. Držal dvere výťahu a vystrašene na ňu hľadel.

Treba ti na záchod? snažila sa mu ponúknuť námet. Profesionálna deformácia spisovateľky. Nechytal sa. Iba sa neisto usmial. Pravdupovediac sa uškľabil.

Mlieko? Jed na potkany? pokračovala. Aj Anna sa uškľabila. Podal jej kus papiera. Obálku. Nechápavo ju vzala. To ho očividne posmelilo, lebo sa zdvihol na oboch špičkách a zrazu sa takmer sebaisto hojdal dopredu a dozadu. Anna roztrhala obálku a zvedavo hľadela na hárok papiera. Chlapcova náhle nadobudnutá istota bola v ťahu. Odišla skôr než prišla. Začal sa opäť škrabať na zadku.

Páčiš sa mi, Anna neverila vlastným ušiam. Vlastným perám. Páčiš sa mi?

Páčim sa ti?

Prikývol.

Kto si? Anna si naplno uvedomila absurdnosť tejto chodbovej scény. Čierny Sveter sa začervenal. Čítaj ďalej, poprosil. Hlas mal hlboký, chlapský, cowbojský, ako by napísala Anna. Sedel mu, pasoval ku škrabaniu zadku.

Bývam v tom zelenom dome naproti. Pozorujem ťa občas z okna, keď fajčíš na balkóne a odlamuješ muškáty od susedov, čítala. Vždy ma to rozosmeje.

Ty si úchyl? spýtala sa.

Neodpovedal. Gestom ruky jej naznačil, aby čítala ďalej. Toto komandovanie sa Anne ani trochu nepozdávalo. Napriek tomu pokračovala.

Niekedy sa dívam aj do tvojho okna, keď píšeš, stálo na papieri. Ejha, tej investícii do žalúzii sa asi nevyhnem, povedala Anna. Čierny Sveter sa zasmial. Pokračuj, prosím, povedal.

A minule, keď si...keď si...keď si...čo? Anna zdvihla nahnevane zrak k neznámemu pisateľovi. Ty máš moje básne?

Minule si vyhodila z balkónu nejaké papiere, tak som vybehol von, pozbieral, čo som našiel a prečítal... dokončil za ňu Čierny Sveter. Z kapsy vytiahol požmolené kusy papiera. Nie sú zlé, povedal.

(Anna pred niekoľkými dňami požila väčšie než malé množstvo alkoholu a v záchvate sebaľútostného sentimentu povyhadzovala pár básní von balkónom, pretože nespĺňali jej očakávania, čiže stáli za prd. Ráno, keď sa jej vrátila časť pamäti, šla ich von hľadať, ale nenašla ani jednu. Myslela si, že ich odvial vietor.)

Ty si pozbieral...? Ty si vybehol von a pozbieral... Ty si... Anna sa cítila akoby ju fackovali.

Nie sú zlééé? Nie sú zlééé? Anna cítila ako ňou lomcuje hnev.

Ty kretén!

Hodila do neho ten jeho pamflet, cúvla do bytu a tresla dverami.

Nie sú zlé! Kretén jeden, bolo počuť ako nahlas zúri. Sú výborné! Počuješ? Výborné! zavolala na neho cez dvere. Debil!

Bestseller ležal nedokončený v Anninej hlave.

Damian prešľapoval na piatom poschodí pred bytom číslo 52.