Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Reflexie

22. 02. 2009
0
0
286
Autor
Ava
Nič na svete nás neoprávňuje nebyť veľkými,nebyť chtivými,nebyť správnymi,,nebyť smelými,nemať túžby a nechcieť poznať viac.Nič nehovorí za nás,len my sami a sami sa za svoje činy musíme postaviť,aj keď si nimi nie sme istí.Och prečo každá myšlienka má vôlu ovplyvniť svet a pri tom ani nie je s nikým zdieľaná!Prečo existuje toľko otázok,na ktoré nemá nik odpoveď?Chceli by sme byť inými.Zakaždým.A zakaždým trpíme pre tento ideál.Tak veľmi nedosiahnuteľný,tak ťažko pochopiteľný a predsa vhĺbený v našich útrobách.Nezmazateľný z našich tvári,ako vrásky,ktoré sme nikdy nemali.Čo potom duše pretvára na mučeníkov a živí ich nebadateľnými záchvevmi potechy?Chceli by sme robiŤ zázraky a ani len netušíme,že sme príliš slabí.Že by sme svojou chamtivosťou predčili aj samotného Adama s Evou.Ale my vidíme len tú krásu.Krásu nádherna a nepoznaného.Krásu dychu na mrznúcom skle,krásu tých najordinárnejších vecí,aké len jestvujú,no pre nás sú také dychvyrážajúce.Ako by sme chceli kričať a plakať a radovať sa zároveň!Vyviera to z nás a snáď necítiť ,nemôcť z nás robí bezmocných,no bezmocnejších,ak skutočne vnímame ten stav.Vraj ju po maturite požiada o ruku,vraj to bude tá pravá krása,vraj si podmaníme vesmír,vraj to bude namáhavé,ale ľudstvo sa predsa pochlapí a dokáže to.Vraj sme všetci spojení a vraj je to prirodzené.Vraj je úsmev nákazlivý rovnako ako plač a vraj by sme mali myslieť srdcom.Vraj je to také prosté.Vraj máme každý talent a vraj nie je nemožné ho v sebe objaviť.Boli sme takí mladí...a teraz...patnásť rokov života nás sprevádza ako vreckový nožík,alebo rezervná lekárnička,aby sme si rehabilitovali zlámané sny a laicky vyoperovali strasti,ktoré sme nachytali na podvedome hodený prút s lahodnou návnadou.Boli ich tisíce a teraz by sme sa mali pozviechať?Toľko výročí,pri ktorých sme si vždy nahovárali,že teraz,áno,teraz sa to má stať.Aby sme pochovali staré a dovolili zrodu nového.Bojíme sa,lebo netušíme,čo prinesie nové a prilipli sme k starému...Dôsledne sme zamiešali karty a rozdávame na novú hru.Že by boli kocky už hodené?
Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru