Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seAugust
28. 02. 2009
1
1
461
Autor
darka
Tuba
Svetlo. V pivničnom okne. Je otvorené. Chlad v spare tejto noci.
Orosený krígeľ, jediný na dlhom stole bez obrusu. Tiahle gitarové sólo, dlhý labužnícky hlt, a zrazu ticho.
– Dofrasa, daj tam niečo, lebo ohluchnem, – ozve sa z opačného kúta, sípavo to zachrchlí a nad stôl sa natiahne suchá šľachovitá ruka. Pošmátra po stole, hravo natrafí na škatuľku, poťažká, v momente sa objaví druhá, ruky sa stretnú nad lavicou, neveria jedna druhej, horúčkovito sa hrabú v škatuľke.
– Prázdna, – zaskučí lavica, – suka jedna, vyfajčí aj trafiku. Nikdy mi...
Ľútosť v hlase prehluší tvrdý rock, škatuľka vyletí, nehlučne zasiahne pípu, prekopŕcne sa cez pult a skonči pod nohou barmana vracajúceho sa od mixážneho pultu.
– Miro, – prosebný hlas aj cez decibely upúta pozornosť barmana, sústredenú na smeť v jeho skorom rannom poriadku a čistote.
– Miro, jednu, – zaprosia i ruky. Na chvíľku sa zjaví zarastený ksicht, ľavá ruka pre istotu naznačí čo, hudba je hudba, môže prehlušiť i hlad, nech len rachotí, ale... – bez cigy si poriadne neodkašlem.
Petra je kurva, ale piva sa nedotkla. Cudzieho pohára sa už nedotkne.
Stôl je čoraz dlhší, na konci sa podozrivo zúži a potom rozšíri, zdvihne sa, zahalí výhľad na bar, rozsvieti sa ako filmové plátno, hudba stemnie a všetko sa odohrá ešte raz, ale akoby včera večer a plastickejšie, z úplne inej perspektívy. Chlapovi na lavici vykúka nad stôl zarastené brucho, barman je opitý, ale tá špina sa mu stále viac bridí.
– Najradšej by som do toho všetkého kopol, – pridusene sa nad tou myšlienkou zachichoce a kopne si ešte jeden.
Tiahle gitarové sólo, dlhý labužnícky hlt a zrazu ticho. Plátno sa zvinie k ústam ako púťová píšťalka. Pivničné okno. Tma.
Sen
Hala letiska je prázdna. Písmená na paneli sa zbláznili. Otáčajú sa, prudko preskakujú, tvoria nezmyselne viaczmyselné a zmyselné prešmyčky. Vzduch vibruje. Hlas ako zo slúchadiel, uprostred hlavy, neznámym jazykom oznamuje najbližší odlet. Rozumie tomu jazyku, takže sa zdesene obráti k sklenenej stene. Panel je i tam, tentoraz zlomyseľne odhaľuje pravdu.
– Nestihneš to!
Za panelom sa však zdá, že je ešte šanca, schodíky k lietadlu ešte len pristavujú, ale akosi náhlivo. Hore na plošinke sa mu marí jeho Dita, áno je to ona, máva mu čímsi žltým nad hlavou, vozík prirazí k lietadlu, ústami hltá čosi dôležité, zvrtne sa a dvere zhltnú ju. Hluk motorov ešte zosilnie a Ďuri sa rozbehne k pohyblivým schodom, ale schodište sa otáča k nemu chrbtom, vie...
– ak chcem letieť, musím najprv dole, – všetky schody sa natruc dvíhajú hore, beží teda po nich, nemá sa čoho chytiť, s dychom stačí len na to, aby sa udržal na mieste. Vibrácie pomaly zanikajú a až teraz doľahnú na neho Ditine slová, ale so všetkou ich váhou...
– Nestihneš to!
Schody sa zaseknú a zhodia ho do skutočnosti. Augustové slnko za Ditinou hlavou je také prudké, že jej nevidí do tváre.
– Zase si sa tešil na Kanadu?
Výsmech v jej hlase odhalil, že tentoraz mu to neprejde. Vlani to bolo iné, bála sa o neho, keď prišiel s letenkami v takomto stave. Bála sa, že ho takého uvidí dcéra, bála sa odletieť sama. Teraz sa zľakla samej seba.
– Idem sama! Anka bude spať u kamošky, chladnička je čistá, keď nechceš skapať hladom, musíš sa o seba postarať sám.
Posledné slová kričala na neho z chodby. Dvere sa rozleteli, a ako vyšla, vtiahol sa dnu chlad. Rozfúkalo sa, pár suchých žltých javorových listov mu vletelo do tváre. Čas sa zrýchlil, objavil sa jazýček snehu a prerástol na závej. Zdvihlo ho z postele
– Ak teraz nezavriem, zasype ma tu.
Prievan zo schodišťa drží dvere zvonku, on ich, sediac na dlážke, opiera chrbtom.
Garsónka
Púšťa na seba horúcu, dvere jadra sú otvorené, val[ sa sem para, na dverách izby chýba sklo.
– Pišta, zavri dvere, alebo otvor balkón! – hlas jej znie panovačne, hoci predstiera, že sa dusí.
– Nevadí mi tvoja sprcha, – mysľou jej to strelí ako tá facka dnes ráno rovno vo dverách, ale
– buď už konečne ticho!
Nepočuje, sprcha hučí, zakrýva neistotu v hlase. Akustika hladkých umakartových stien, malý priestor, dvíhajú sebavedomie.
– Pri tej "maďarke" by som naozaj scvokol. – Šepne v prestávke zahmlenému zrkadlu a púšťa na seba studenú. Sprcha sa znovu rozozvučí. Už nie spevom ale zmesou výskania a chichotu.
– Neboj sa, zas bude teplo, – pomyslí si, prudkým pohybom vypne sprchu a na tyči nad sebou hľadá uterák. Kým si neutrie celú tvár a riedke dlhé vlasy, neodváži sa otvoriť oči.
Petra je špica. Leží na jedinom nábytku prikrytá dekou, len aby sa nepovedalo, ruku spustenú k popolníku na dlážke. Skutočne iba k popolníku, takže sa nezdrží a milučkým mrazivým hlasom pokračuje v raňajšej hádke
– a neklep na zem!
Nikdy mu to nevadilo, linoleum je dávno posiate čiernymi očkami po rýchlo zahasených i zhasnutých špakoch, ale zlosť v ňom hasla len pomaly.
– Kúpila si si konečne? – Obrátil sa ku nej zmierlivo, ale len trupom. Nechcel, aby ho videla. Aj pred vlastnou ženou, kým býval s ňou, sa utiekal do inej izby. Tu nie je kam, v kúpeľni na dlážke kaluž vody.
– Musím šetriť, treba nám záves. – To už znelo ako ospravedlnenie.
– Otvor balkón, – prijala kapituláciu, – dusím sa.
Cigarety chcela prezieravo vložiť do kabelky, ležiacej na kôpke všetkého v čom prišla. Kôpka naprostred izby ju prinútila poriadne sa natiahnuť, objavil sa opálený chrbát a po ňom i svetlý zadoček.
– Neprovokuj, teraz som sa sprchoval.
Usmejú sa na seba, z dvojzmyselnej situácie majú spoločnú radosť. Aspoň trochu prítomnosti života, ktorý už raz dávno nenávratne bol, hoci len pred chvíľou.
Cesta
Zastávka je ostrov pre toho, kto len tak vyzerá, že sa ponáhľa. Krokmi možno zmerať jeho obvod, založiť oheň v srdci ostrova, sadnúť si na pláži a čakať svoj záchranný čln. Keď to konečne príde, vľúdne sa usmievať na spolu pasažierov, všetci to potrebujú, len žiadnu paniku, každý stihne nastúpiť i vystúpiť. Tu treba žiť a tešiť sa že sa vezieš.
– Slečna, váš úsmev je na mieste, môžete vystupovať.
Slečna sa neurazí, uvoľní miesto staršiemu, ale vystupovať sa jej nechce, cieľ svojej cesty vidí trochu ďalej. Možno až v Dedinkách. Lodivod pozrie na šedivého pána v spätnom zrkadle a potom na hodinky...
– trochu meškám, ..– pomyslí si a do mikrofónu zahlási
– Hotel Slovan. Nasleduje konečná.
Vlakom do Slovenského raja sa Ďurimu nechce, opúšťa šestnástku. Slovan je pohostinný, slečny sa doslova ponúkajú, ale žiadna svoje miesto nikomu neprepustí...
– odpáľ do Varšana! – nezdrží sa počerná blondínka a ovalí ho kabelkou. Varšan je pre Ďuriho trochu od cesty, bližšia je Bomba
– Turka do skla, dva cukre – objedná si, lebo tlak mu to dosiaľ nezdvihlo.
– Do skla nerobíme – prehodí čašník obchodne.
– To vidím, ale... –
– Sťažovať sa môžete v Lampárni.
Lampáreň je plná, čašníčka neochotná, ale do skla robí. K tomu rum a spol.
– Ako vás mám volať... ... a čo je v tom pohári? – čuduje sa tomu "spol." v nápojovom lístku.
– Krvavá Mary. To je pre mňa. Objednali ste. – Krv mizne slamkou v medzere po očnom zube, Ďuri beží, srdce v hrdle, beží k Jumbu, slečna už čaká na zastávke sedemnástku, očné zuby sa jej ligocú zlatom.
– Čo robí tu, mala byt' už v raji... –
Musí to byt' tu niekde nablízku. Tmavý tunel, silnejúci hluk rocku, pivničné okno a... Svetlo.