Písmák „Dáš si cigu?" - aby reč nestála, spýta sa Dália.
„Zaiste." - vyťahuje z krabičky s čudnými nápismi varovania ministerstva zdravotníctva cigaretu a čosi nezrozumiteľné si mrmle popod nos, akoby tým chcel naznačiť, že už len ich varovania ho uchránia pred smrťou.
„Čo ti prinesiem na jedenie?" - pribehne s obrovským úsmevom a samozrejme výstrihom barmanka k Arturovi.
„Dám si tú trinástku." - odvetí Artur a zahľadene stále pozerá do jedálneho lístka, akoby tam videl návod na život, ktorý si urýchlene potrebuje prečítať.
Do dverí vchádza už aj Drahan, ktorý po včerajšom dlhom večeri ešte nedospal a fľak z červeného vína mu stále zostal na nohaviciach.
„Si mimo?" - uštipačne sa ho spýta Dália.
„Pohodka. Čokoľvek si myslíte, nie je to pravda." - dodá Drahan.
Drahanovi som nikdy nerozumela. Tie jeho večné snahy aj v koži bezdomovca zachovať pocit, že rozpráva k veci a rozumne.
„Sadni si, daj si vodku so mnou." - upokojí situáciu Artur.
Len čo dopijú spolu pohárik, nečakane Artur odchádza od stola, oblieka si bundu a vytráca sa z podniku.
„Kam ide? A bez pozdravu?" - nechápe Dália.
„ Nechaj ho, on vie, čo robí." - opäť múdro zahlási Drahan a leje do seba ďalší pohárik vodky.
Samozrejme. Vedel veľmi dobre, čo robí. Veď napokon, lietal v tom šialenstve už rok. V nenaplnenom vzťahu plnom rozkoše a neistoty. Pritom tak vzdialený od reality a spoločnej budúcnosti.
„Vedela som, že prídeš." - usmiala sa Arleta.
„Vedel som ja, že neprídeš ty."
„Čo by som tam robila? Tu je viac pokoja."
Sedela v parku pri fontáne a v ruke držala knihu. Takú tú ženskú knihu, ktorú píšu chlapi v domnienke, že rozumejú ženám. Arletu to vždy pobavilo, ak sa mohla prizrieť do tej chlapskej naivity a schopnosti všetkému rozumieť.
„Ja to už takto nevydržím." - hlasno zahlásil Artur.
Arleta mlčala a čítala ďalej tie chlapské múdrosti o tom, ako im treba vždy všetko aspoň šesťkrát povedať, kým im príde informácia do mozgu a potom čakať ďalšie dva týždne na to, kým to chlapský mozog spracuje a vyhodnotí. V tomto prípade to bolo to isté. Artur chcel mať neustále všetko naplánované a na všetko potreboval záručný list, čo Arletu poburovalo. Nechcela záruky, pretože vedela, že v tomto svete jej nikto nič nezaručí. Ako potom môže dať záruky Arturovi ona? Ona, žena, ktorá číta takéto bludy.
„Ja chcem snívať." - zavrela knihu, postavila sa a pozrela uprene Arturovi do očí.
„Tak ja končím." - nahnevane sa otočil Artur.
„Nedá sa ukončiť niečo, čo nezačalo." - skočila mu do reči Arleta.
„Za dva dni odchádzam." - dodala.
„Daj mi už pokoj, pre mňa neexistuješ." - to boli posledné jeho rozumné slová.
Artur odišiel späť do krčmy, aby zapil skutočnosť, že on je ten rozumný a nenechá plávať svoj život v emóciách a pochybných snoch.
„Ahoj, nevedela som, že si tu. Neprídeš do baru?" - ozval sa v Arletinom telefóne napoly veselý a napoly Drahanom unudený hlas Dálie.
„Som tu už dva dni. Zastavím sa." - odpovedala Arleta na ponuku zúčastniť sa nekomerčnej vodkovej opíjačky v dnešný večer, čo v preklade znamenalo vypočuť si, ako sa Dália dala dokopy konečne s jej vysnívaným, ktorý sa však po dvoch mesiacoch „romantiky" premenil na unudeného smrteľníka, ktorý ju na každom kroku kontroluje.
Arleta nemala náladu počúvať babské problémy, radšej si vždy vyrábala vlastné, ale keďže Drahan odišiel oprať svoje vínom oliate nohavice a načerpať nové múdrosti, nemala nič iné na pláne a tak súhlasila.
Popíjali vo dvojici. Dália neustále rozprávala o tom, ako jej život za nič nestojí, ako zahodila šesťročný vzťah kvôli princovi, ktorý sa zmenil na medveďa a že ani sex už ju nebaví. Arleta sa usmievala, tvárila sa múdro, inteligentne a nad vecou. Odskočila si von, aby si na chvíľu prevetrala hlavu a prečítala ďalšiu kapitolu z múdrej knihy.
„Kto s nami sedí?" - spýtala sa Arleta po príchode späť usmiatej Dálie.
„Artur." - zahlásila Dália a jej pohľad značil akúsi útechu, že ani Arletin večer nebude tak veselý.
Vrátil sa. Aj keď už nemal chuť Arletu vidieť, nevedel sedieť doma za počítačom či v obývačke pri telke s rodičmi. Krčma bola jeho útočiskom. Alebo nevedel odolať situácii, ktorá aj napriek tomu, že bola nezmyselná, šialená a nemorálna, bola aj pre neho lákadlom, tajomstvom, na ktoré sa chcel v konečnom dôsledku aj tak prizerať, či dokonca zúčastňovať.
„Počuj, niečo ste spolu mali?" - to bol oriešok pre zvedavú Dáliu, ktorá si nedokázala odpustiť poznámku.
„Zvedavosť. Riešenie vzťahov. To je niečo pre ženský mozog. Že?" - odpovedala vyhýbavo Arleta.
Artur sa vrátil po dlhej pol hodine. Oči sa mu leskli a vyzerali ako oči dieťaťa, ktoré sa práve narodilo a nevidí poriadne okolo seba. Výborne sa bavil s partiou ďalších bláznov a stroskotancov, z ktorých každý zapíjal svoje „sračky".
Večer sa vliekol a barmanka zahlásila záverečnú. Artur ležal na stole, trochu agresívny a nespoločenský. Nik nemal odvahu podísť k nemu a poprosiť ho, aby odišiel. Nadával okolo seba, ako nenávidí tú dieru, v ktorej žije. Vrieskal, že mu je zo všetkých ľudí zle a nechce, aby ho niekto otravoval svojimi životnými príbehmi a detinskými problémami. Príliš sa to na Artura nepodobalo, vždy len mlčal a tváril sa, aký je svet gombička. Arleta vzala na seba úlohu nebojácneho a odprevadila ho domov.
„Nechceš zostať so mnou na noc? Je mi dosť zle." - spýtal sa bez zaváhania Artur.
„Dnes večer ti nebude vadiť, že mám priateľa?" - uistila sa Arleta.
„Nebudem si to ráno pamätať." - snažil sa byť vtipný.
Takmer sto krát stáli nad touto situáciou a vždy bol Artur ten rozumný, ktorý nelietal na hrane života a smrti, ktorý zvládol bremeno svojej túžby a dokázal hrdo pozdraviť a odísť. Dnes ale nie. Dnešný deň sa začal smrťou. Milovali sa. Bolo to ešte krajšie, ako si obaja predstavovali po celý ten čas búrlivých rozhovoroch o ničote, citoch a múdrosti.
„Miluješ ho?" - spýtal sa Artur.
„Milujem teba." - odpovedala.
Ráno odišla potichu. So slzami v očiach, ktoré sa jej podarilo až teraz dostať von, si balila veci, naštartovala auto a odišla domov. Vedela snívať, možno až príliš, ale žila v realite, rozhodovala sa múdro. Možno tak ako Artur. Možno inak, žensky. Možno v tých románoch, ktoré píšu ženy a nie muži, sa všetko skončí inak. Pre Arletu ale nie. Milovala ho, ale stratila nádej. Neverila v budúcnosť. Prestala veriť v čokoľvek, čo by ju dostalo do ženského románu, kde žena, ktorá má milenca, nakoniec opustí svojho manžela. Nie, ona to nedokázala. Tak ako nedokázala opustiť milenca, opustiť ho naozaj spôsobom, ktorý by bol pre oboch a napokon aj všetkých troch spravodlivý a férový. Nedokázala milovať.
Tak ako Dália nedokáže opustiť človeka, ktorý ju neustále kontroluje, pretože už niet cesty späť k zahodenému šesť ročnému vzťahu. Tak ako Drahan sa nedokáže postaviť na nohy a skutočne niečo dokázať, nielen hrať sa na inteligentného, vždy rozumného, vínom obliateho mladého muža s jasnou budúcnosťou, pritom nejasným aj postojom k sebe samému. Tak nedokázala Arleta pripustiť fakt, že by s Arturom mohli raz skončiť tak isto, či čo i len podobne ako končia tisícky vzťahov. Oni dvaja nie. V tomto živote nie.