Ilúzie

V snoch sa človek zmieta aspoň desať krát za deň, možno nie každý človek, možno len ten posadnutý vášňou a ilúziami, možno len ten prekliaty. A tak sedí tento človek a v zápätí lieta niekde nad tým všetkým dolu. Len záblesky niečoho poznaného a zároveň iluzórneho a tak neskutočne dojemného vidím v oblakoch. Prechádzam sa medzi riadkami a usínam v zbabelosti svojich túžob a neprávosti myšlienok. Som len bezduchá postavička v tomto veľkom svete, som ilúziou, som večnosťou. Alebo len chcem byť? Nech sa ma nik nepýta, čo chcem, kam smerujem, nepoviem. Nechcem povedať. Len snívať a dotýkať sa na chvíľu slov. Len lietať v nenaplnenosti, len na tej hrane žiť. Asi to som chcela, ale ani to neviem isto. Ale kto vie povedať s istotou, kým je? Človek sa môže trikrát za deň zamilovať, ak chce... (povedal niekto)... Kto to povedal? Dodal... Na čo je to dobré? Možno len možno. Neviem povedať nič, viem len, že má pravdu. Ale čo je potom láska? Nepýtam sa teba, ale seba. Seba, svojej prítomnej istoty, svojej duše, mravnosti a pokory. V pokore chcem kráčať a zároveň v túžbe temnoty. Ale to je schíza, to je tá rozdvojenosť duše, ktorá ma tak stíha na mojej nekonečnej ceste do neznáma.... To je tá neistota toho, čo by bolo, ak by... Ale... vždy je ale, ktoré ťa zviaže, vždy je tu ale, ktoré ťa zastaví, posunie či zachráni. Vždy tu je a bude, tak ako ja! JE TO LÁSKA.