Teofil

Poviedka o jednej noci (Teofil)

To spojenie piatich a piatich prstov. Spletenie lásky spletenie životov. A sprofanizovanie slova láska. Tisícročné váľanie sa v cudzích posteliach, v cudzích dušiach a niekoľkokrát spomínané slovo láska. Láska na šibenici.

Nádych a výdych... a čakanie na pauzu medzi jednotlivými epizódami strašne nudného seriálu.

Zhasol som svetlo. Plná nedočkavosti mi už húdla svoju perverznú pesničku za ušami. Však je to po prvýkrát.

Po stýkrát prvýkrát.

Veď nakoniec mi aj tak bude šepkať do duše, že ma miluje a tá láska opäť bude s nasladkastým prídychom plynúť do večnosti.

Asi si už pôjdem čítať knihu. Leží na stole. Utiahnutá a sama a ponorená Sama do seba. Vraví mi, nech sa už odmilujem, nech sa už prestanem hrať na frajera, ktorý dokáže prejsť všetkému cez rozum i cez niečo iné. Je to zbytočné! Odmenil som sa jej už dosť? Ako sa môžem zamilovať do lásky, ktorá ani nie je láskou???

Svrbí ma na chrbte. Stále viac a viac. Ale nedočiahnem si tam. Mám krátke ruky. No dlhé prsty mi problém nerobia, a predsa si tam nedočiahnem.

Tentoraz je to veľmi vysoko.

Už dávno som nechodil s odopätou rukou. Tak hovorím vykĺbeninám. Našťastie bolia viac na tele ako na duši. Tie druhé sú inšie. Nič na ne nepomáha.

Ani horúci čaj s rumom.

Ten iba pomotá zmysly a chce sa ti vracať. Trčať niekde v zápche a stále vracať. Vracať sa k starým zaprášeným láskam, ktoré boli  zamilované a také naivné, keď som im do útlych dlaní vkladal svoje, vôbec nie útle, žezlo, aby mohli kraľovať nad svetom.

To bolo dávno.

Asi si dám ešte pohár mlieka s medom a pôjdem si už ľahnúť. Všetko je hviezdnaté...ako pod šatami.

Cez priesvitné záclony preniká slnko.

No čo! Zas je tu nové ráno...