Srdce v Atlantíde

Z nekonečnej diaľavy nekonečného oceánu sĺz

do nebies dvíha sa nový svetadiel tiež Atlantídou zvaný

kde každý v prepychu býva obklopený nekonečnými stenami zo zlata

zlata tak čistého a jasného ako biela ľalia v krvavom poli utrpenia

bohémsky život, pitie z kalicha večného blaha je na dennom poriadku

život plynie a dni pokoja ubúdajú, skaza je nablízku.

More búrlivé a nepokojné zdvíha sa a hnevá

Poseidon závisťou nevidí a ďalšie obete vinné aj nevinné si pýta

ako vlna za vlnou naráža na mesto snov

v tomto obraze skazy mesto prenádherné do vĺn padá a tie ho pohlcujú

ako lačné ústa skazy, požierajúca temnota večnosti.

Atlantída vo vlnách pochovaná, zabudnutá vo svojej večnosti

z úžasným hlukom vynára sa nad vlny

ako túžba ľudstva odveká po zlate, po večnej a úplnej večnosti

kde ju nájdu námorníci, ktorí o tri roky nato umrú v strašnej búrke

kdesi pri brehoch Guayany.

Tak smutne končí príbeh o pošatilej kráse a utopickej túžbe

o nemožnosti bytia vo večnosti.