Tiene Slnka - 1

      Maškarný ples. Každoročná slávnosť, rutina, neoddeliteľná záležitosť oslavy mena našej rodiny, ktorej každý, čo chcel niečo znamenať, vyznával poctu a tým si strážil čestné miesto v „Listine dôležitých“.

      Flickovci. Meno, pri ktorom každému, kto nebol pre rodinu, svet alebo politiku vôbec dôležitý, navrie husia koža, radšej sa schová, akoby mal bojovať. Lebo toto meno niečo znamenalo. Hlavné centrum vplyvnej spoločnosti, ktorá mala každého pod palcom, vedela by teroristovi udeliť slobodu, ak by to bolo potrebné, slučku zavesiť na krk nevinnému.

          Pred týmto menom by možno utiekla aj samá smrť.

         Kľúčom boli peniaze. Táto vec, pre nás celkom bežná záležitosť, ktorú mnohí tak milovali , a zároveň tak nepotrebná, bola zlatou cestou na rázcestí života v kráľovstve dravcov.

       So škraboškou na tvári a hrdým postavením, ktoré bolo taktiež veľmi dôležité, som prechádzala davom ľudí. Do uší mi vnikal šum ich vravy, do tela sa mi zabodávali ich ostré , závistlivé pohľady, túžiace po mojom osude.

Po sláve, ktorú mi moje meno dalo.

 Ale len málokto vie, aký osud nesiem.

      Za dlhým, slávnostne prestretým stolom, na čele miestnosti sedel pán Flick so svojou manželkou,mojou mammou a zároveň jedinou vecou, čo mu bola milšia ako peniaze. Na jeho tvári sa zobrazovala moc, odmeranosť, hoci ešte stále sa snažil tváriť pohostinne.

    Na druhej strane črty mojej mamy boli priateľské, milé, no stále sebavedomé, ale pre nikoho neznamenali nič.

 Pre nikoho okrem mňa

       Yannete Flicková, človek, ktorého som s naozajstnou láskou volala mama, ma totiž nepočala. A napriek tomu som ju nemohla nazývať spôsobmi ako : "Náhradný rodič", "Macocha", "Nevlastná matka"...

    Môj skutočný príbeh, príbeh spoločnosti neznámy, spočíval v osude, ktorý nedokážu pochopiť obyčajní ľudia.

Po pravde, skutočný príbeh som nepoznala ani sama. Celý ho vedeli iba dve osoby, moja mama a opatrovateľka. No môžem ho poznať, až keď budem dostatočne zrelá pochopiť ho.

 Ale ja som už bola... Potrebovala som byť...

Bolo to asi pred mesiacom, keď sa na mňa mama úpenlivo pozerala. Iba sedela a pozerala sa. Z počiatku ma to iba trochu rozptyľovalo, no odrazu sa jej po líci skotúľala slza... "Mama, čo sa stalo?" vyľakaná som prebehla v bledomodrej toalete až k nej, takmer som spadla. Usmiala sa. Utrela si slzu a zamatovou pokožkou svojej ruky ma pohladila po líci. " Ale nič zlato... " rozpačito si vzdychla, "len čím si staršia, tým sa viac podobáš na svoju mamu." Posledná hláska ostala visieť vo vzduchu...

Akoby sa bála...

Z tej noci, keď som mala tri roky, keď som naposledy videla svoju matku, skutočnú matku, si pamätám len jej oči, boli modré, také modré, až to vyzeralo neskutočne, ako čistá nebeská obloha. A potom jej vôňu. Voňala sladko... Vôňa omámna... Ako maliny. Sladké, lesné.